Necítil som sa v nich dobre, a nebolo to po prvýkrát, čo som opovrhol topánkami kvôli rozdielnej chémii. Som prosto na niektoré veci alergik.
Z podobných dôvodov sa u mňa neujal ani nejaký textilný tovar. Aj u topánok aj u textílií, hoci z obchodov lepšej kategórie za vôbec nie nízke ceny, sa jednalo o výrobky z veľmi vzdialených štátov Ázie. Spomenul som si na svoj pobyt v Japonsku, keď mi počas monzúnového obdobia s veľmi vlhkým a teplým počasím z večera na ráno plesne pokryli topánky, zvonku i zvnútra. Poutieral som, obul a chodil v topánkach ďalej. Napadlo ma, či chemikália v ázijských tovaroch nemá práve preklenúť tento problém s plesňami pri prevoze vlhkými končinami sveta.
Vybozkával by som ruky ázijských ženičiek s úzkymi očkami a útlymi postavami, večným úsmevom na tvári, ktorým si občas nechám pomasírovať chrbát. Nepochybne úctu si zaslúžia aj ruky šičiek v obuvníckych a odevníckych firmách ďalekej Ázie. Len o materiáli, s ktorým pracujú, mám svoje pochybnosti. Radšej by som sa vrátil k topánkam vyrábaným poctivo baťovsky, len neviem, či sa u nás ešte v obchodoch vyskytnú. Možno hej, len výrobcovia nedávajú o sebe dosť vedieť. Alebo odev podľa reklamy Nehera šije dobre, kde-tu sa ešte stále predierajúcej spod novších náterov múrov predvojnových budov.
Nedávno som bol na návšteve. Bez toho, aby som naviedol rozhovor na môj problém s topánkami, domáca pani sa vzrušene rozhovorila.
„Predstavte si, kúpila som si tieto topánky. V nie bar jakom obchode a nie lacno. Ako som si ich obula, čosi do mňa udrelo a ja som vám šla z kože vyskočiť. Hneď som ich vyzula. Zajtra ich idem vrátiť!“
Zrejme sme už minimálne dvaja, čo máme ten istý problém. Možno je to téma aj pre Slovenskú obchodnú inšpekciu.