Na záver vojenskej služby si ma kasárenský politruk (političeskyj rukovodíteľ) zastavil.
„Tešíte sa na civil?“ opýtal sa jemu typickou, možno trochu pretvarovanou ležérnosťou. Jeho spôsob vyjadrenia nadhľadu člena štátostrany.
„Áno. V civile budem užitočnejší,“ odvetil som dôrazne.
Politruk nič nepovedal, ale odpoveď ho tuším škrela. Podľa dobovej propagandy vojenská služba bola najčestnejšia povinnosť občana a podľa toho som mal naformulovať aj odpoveď. Vypäť hruď a zrevať na plné hrdlo: Slúžim socialistickej vlasti!
Krátko na to som už ako civil kráčal za bránou kasární. Na pokarhanie pred nastúpenou jednotkou v zmysle vojenského poriadku nebolo času.
Ako azda väčšina veteránov Československej ľudovej armády spomínam na vojenskú službu ako trpko-úsmevnú, šedú a zbytočnú zónu svojej existencie.
Včera sa skončilo niekoľkodňové školenie v rozširujúcej sa priemyselnej zóne na predmestí Hlohovca, v jednom z viacerých tamojších závodov nadnárodných, rozumej imperialistických korporácií, ak môžem použiť propagandu prevládajúcu u nás do novembra 1989. Tlmočil som zahraničnému technikovi počas niekoľkodňového školenia našich údržbárov. Veľké salto mortale v mojej hlohoveckej skúsenosti. Tentoraz som z Hlohovca odchádzal s pocitom dobre odvedenej užitočnej práce.