„Pán Vrátny, hovorili sme spolu pred pár dňami a ja som vám sľúbila, že vám pošlem informácie o nás. Pozreli ste sa do mejlu?“ ozval sa mladý ženský hlas.
„Nepamätám, ale neviem, prečo vás zaujímam. S vašimi ponukami si vyhľadávajte zámožnejších zákazníkov.“
„Ale ja vám nič neponúkam. Ja sa len pýtam, či ste si pozreli môj mejl!“
„Nepamätám, ale ja všelijakých mejlov dostávam množstvo. Možno som ho vymazal. Ale i tak sa obráťte na niekoho, čo je pre vás zaujímavý. Napríklad nájdite si niekoho z ministerstiev, alebo parlamentu. Tam sa točia veľké peniaze. Tam sa vám možno ujde obchodný partner, čo vám kúpi diamantovú brošňu. A perlový náhrdelník. Potom vás pozve na cestu okolo sveta. U mňa také šance nemáte. Alebo sa pozrite lepšie na kolegu z vedľajšieho stola. Ten by mohol byť pre vás vhodnejšia partia na rozhovor. A možno aj na čosi iné. Čo so mnou takto na diaľku. Ani ste ma nevideli, ani poriadne neviete kto som. Takéto anonymné známosti málokedy vedú k niečomu dobrému...“
Hovoril som nepretržite, pripravený pokračovať podobným štýlom dokedy mi vydržia nápady a poslucháčka. To, ako zrýchľovala dych, som cez slúchadlo počul, ale príležitosť dostať sa k slovu nedostala. Musela byť pokorná. Asertívna hej, ale nie dotieravá, nanucujúca. Tak ju to nepochybne učili na podnikových školeniach pre predajcov.
„Ale to nie sú moje priority, pán Vrátny,...“ počul som, ako sa snažila prerušiť moje slová slečna na druhej strane linky. Lebo mala priateľa, bola jej námietka, keď som jej navrhol, nech si hľadá nielen obchodného partnera, ale aj likvidného manžela, otca svojich detí.
„Čo už len môžete mať zo mňa. Ja určite nie som typ, na ktorý by ste sa mali zavesiť. Verte, že vám nestojím zato. Ale nájdu sa takí, čo majú aj na náročný spôsob života. Tí by mali byť vašou prioritou pri vyhľadávaní partnerov. Či už obchodných alebo do života...“
Možno som toho povedal viac, lebo na mobile mi zostal záznam o vyše štyri a pol minútovom rozhovore a hovoril som takmer celý čas ja. Také dlhé telefonáty mávam málokedy. To som sa naučil už za komunistov, keď telefóny bývali odpočúvané a nechcelo sa mi robiť radosť nepríjemným akože utajovaným poslucháčom. Alebo sú odpočúvané aj teraz, ale čo už mne na tom môže záležať. Pri telefonátoch, čo mávam ja. Tentoraz som sa rozhodol nech dievčina ukončí rozhovor s tým, že ja svoju tému budem ťahať do nemoty. Nebolo dlho treba. Dievčina zložila.
„Tak teda pekne ďakujem za rozhovor, pán Vrátny,“ počul som rezignovane. A otrávene. Mobil vypla ona. Počítam, že viac ma už nezavolá. Možno práve toto je spôsob, ako sa zbaviť natrvalo dotieravých telefonátov. Okrem toho si prehĺbim konverzačné schopnosti v rámci životného poradenstva. V bežných rozhovoroch o to aj tak nik nestojí.
Alebo bola to ďalšia veľká životná šanca, čo prešla popri mne nepovšimnutá?
