„Môžem, len nerozumiem termínu - čo najskôr....“
Nedopovedal som zo slušnosti voči potenciálnemu zákazníkovi, že aj naše diaľnice sa stavajú čo najskôr, a či mu taký termín stačí.
„No, čo najskôr!“ hlas v neistote z vývoja vecí znástojčivel.
„Stále nerozumiem... Koľko je toho?“
„Jedno potvrdenie. Niekoľko riadkov.“
„Ste mi ochotní dožičiť voľný víkend?“
„Ona už v nedeľu musí s tým cestovať.“
„Dobre, tak mi to naskenujte a pošlite.“
„Nie, ona príde za vami hneď. Bývame neďaleko.“
Za chvíľu prišla. Podala mi potvrdenie s dátumom spred vyše mesiaca a ja to mám urobiť čo najskôr.
„Dobre, bude to. Zajtra vám zavolám.... Nie, urobím vám to bez rýchlostnej a víkendovej prirážky. Zato že sme takmer susedia... Hoci od zákazníčky s takým autiskom by som mal pýtať plus sto percent,“ okomentoval som Landrover zaparkovaný z druhej strany ulice.
„Má už desať rokov,“ povedala akoby na ospravedlnenie. Nemusela. Fešande, ako ona, neviem odolať. Ani v živnosti sa neviem odosobniť. Občas by som sa možno mal.
Hneď som sa do práce nepustil. Mal som v pláne ísť si vymeniť do zdravotnej poisťovne starú papierovú zdravotnú kartu za elektronickú. Naša obvodná lekárka ma poučila, profesionálne potláčajúc iróniu v hlase, že ak sa mi čosi stane na bicykli v Maďarsku, tak dostanem na kartu s čipom nevyhnutnú starostlivosť zadarmo. Platí pre celú Európsku úniu. Bicyklujem rád, ale puknutú dušu nerád opravujem. Možno defekt na bicykli tiež patrí pod nevyhnutnú starostlivosť zadarmo.
Dobicykloval som do polovice trasy po okresnú expozitúru mojej zdravotnej poisťovne. Ešte mi chýbalo prekonať tri či štyri dediny. Ďalej som sa nedostal. Nie kvôli krčmám popri ceste. Ozval sa mi mobil, a hneď dvakrát v krátkom slede. Dvaja zákazníci chceli čosi po mne. Hádajte s akým termínom.
No predsa čo najskôr.