Pomôcť topiacemu sa?

Autor: Štefan Vrátny | 18.7.2018 o 7:33 | (upravené 18.7.2018 o 7:50) Karma článku: 3,24 | Prečítané:  963x

Najprv pár slov o zážitku z ktoréhosi nového nákupného centra. Kaviareň nebola ešte otvorená a pódium s neobsadenými stolmi a stoličkami bolo ohradené skôr náznakovou bariérou 

skladajúcou sa z tyčiek a medzi nimi natiahnutého takmer neviditeľného špagátu. Na pódiu pobehovalo dievčatko, možno troj-štvorročné a veselo šantilo, ako keby naháňalo na lúke motýle. Zrazu sa rútilo smerom k bariére a uderilo si tváričku o natiahnutý, jej zrakom nepostrehnutý špagát. Padlo, pár sekúnd bolo od prekvapenia ticho, aby sa zrazu veľmi hlasno a bolestivo rozplakalo. Bol som k nej najbližšie a moja reakcia bola pribehnúť a keď nič iné, aspoň ju utešovať.

„Nedotýkajte sa jej, nechajte ju,“ začul som zrazu vresk a ešte zopár ďalších slov zneucťujúcich moju snahu byť dievčatku dobrým Samaritánom.

Nechal som dievčatko tak a odišiel zo scény. V tom momente som mal pocit, že žena, pravdepodobne matka, by bola ochotná zavolať na mňa políciu, prípadne ma dať na súd za obťažovanie neplnoletej dcéry.

A spomenul som si, ako som teplý letný deň kráčal po Bratislave s Američankou Barbarou, ktorej predkovia odišli z našich končín pred sto rokmi za lepším živobytím za oceán. Pod mostom, kde kedysi stála synagóga, a neskôr sa objavil pamätník holokaustu, vo veľkom betónovom kvetináči, čo sa tam dostal ešte z čias totality, ležala nehybne žena. Tvárou dole, rukami nevládne okolo hlavy, v kvetináči, dosť veľkom, aby ju pojal takmer celú. Iba konce nôh od členkov sa jej do kvetináča už nezmestili. Svojim vidieckym, pestrým, takmer krojovým, v každom prípade slušným oblečeným, mi pripadala ako návštevníčka mesta. Barbara hneď zrýchlila krok a pobrala sa jej smerom.

„Nechaj. Má tu ľudí, s ktorými sem prišla. Nech oni pomôžu.“

Nik z masy ľudí, čo sa okolo nás motala, sa na ženu nedíval, každý ako keby mal odvrátenú tvár. Nikomu sa nechcelo prevziať na seba rolu milosrdného Samaritána. Ani sa nezdalo, že by tam bol niekto z jej skupiny. Jedine Američanka, občianka údajne individualistickej bezcitnej krajiny, prejavila ochotu jej pomôcť a ja som ju pribrzdil.

Že som nepomohol dievčatku v nákupnom stredisku bolo v poriadku, lebo kričiaca žena, čo bežala na pomoc, bola asi jej matka. Možno neurotička a po nej bude raz aj dcéra. Ale že som nepomohol žene v kvetináči, ma mrzí do dnešných dní.

Predstavil som sa, ako o príbehu s dievčatkom rozprávam Barbare, príklad toho, čo sa u nás od čias prevratu pokazilo. Vzťahy medzi ľuďmi a rastúca nevšímavosť voči tomu, čo sa nás priamo netýka.

Večer som sa vrátil ku Klimtonovmu bozku od Borisa Filana a bum-bác, na strane 164 mi do očú udreli slová, čo si gymnazisti vymenili asi rok-dva pred inváziou, teda v časoch tvrdej totality: Prvé pravidlo, čo robiť, keď sa niekto topí. Poobzerajte sa, a keď tam nikto nie je, ujdite.

Najbližšie, keď sa vyskytne podobná situácia, neujdem. Napriek všetkým nástrahám, čo milosrdné samaritánstvo so sebou prináša. Mám niekoľko kurzov prvej pomoci, a bojím sa, že v momente núdze kohokoľvek, sa dostanem do stavu blízkemu k omdletiu a pomoc budem potrebovať aj sám. Alebo odídem, ale len potom, ako uvidím na okolí niekoho telom i duchom zdatnejšieho pre rolu dobrého Samaritána, než som ja.

Ešte na čosi som si spomenul v súvislosti s Barbarou. Kráčali sme po ceste východoslovenskej dedinky, rodiska jej babičky a viacerých súrodencov, čo sa postupne vysťahovali do Spojených štátov. Z plota pred nami zoskočila mačka, a utekala cez cestu. Nestihla. Auto rútiace sa rýchlosťou určite vyššou než povoľovali dopravné predpisy, ju zrazilo a uháňalo ďalej. Mačka zjojkla, pozrela na nás s výrazom podobným tvári človeka v bolesti. Barbara sa za ňou hneď vrhla, ale mačka jej unikla do dvora, odkiaľ pred chvíľou vyskočila. Asi tam mala svoj kútik, kde sa cítila bezpečne.

„Nechaj ju. Nemôžeš jej pomôcť,“ povedal som Barbare, a pokračovali sme v chôdzi a rozhovore.

Mačka má sedem životov, vraví sa, človek len jeden, a ten je večný. Ale i tak ho treba chrániť.

 

P.S.

Vie mi niekto povedať, prečo sa niektoré časti v mojom blogu objavili červeným písmom? Ja som to tak nechcel. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE LUBOŠ PALATA

Česko sa stalo základňou vietnamskej rozviedky

Únos je len špičkou ľadovca.

KOŠICE KORZÁR

Účtovník mafiánskeho klanu chce pôsobiť ďalej na Slovensku

Pre klan kúpil hotel v Tatrách. Košice si vybrali pre lety do Nemecka.


Už ste čítali?