Mesiac pred pamätným výročím

Autor: Štefan Vrátny | 22.7.2018 o 12:33 | (upravené 22.7.2018 o 12:44) Karma článku: 1,42 | Prečítané:  319x

Zavolal som pani Natašu, doupresnil stretnutie, aby sme spoločne mohli navštíviť spoločných i jej osobných známych na Krematóriu. Prišla v dohodnutom termíne, 

čo som, ako živnostník, kvitoval k jej dobru. Ale aj všeobecne sa to s dodržiavaním termínov u nás zlepšuje.

Viedli sme rozhovor o spoločných známych, ona aj o mne neznámych, a ako sa s nimi dostala u nás do styku.

„Ako vnímate svoje rozhodnutie prísť žiť na Slovensko? Mám známu, Rusku pôvodom z Leningradu, teda Sankt Peterburgu, a mám dojem, že ani po desaťročiach na Slovensku ako keby nostalgiu za rodnou vlasťou nedokázala prekonať,“ začal som tému, o ktorej sme sa ešte nebavili.

„U mňa to bolo ináč. Môj otec skončil v GULAGu. Mám o ňom len strohý úradný oznam, že muž menom tým a tým, narodený vtedy a vtedy, zomrel vtedy a vtedy, pochovaný v deň úmrtia, miesto hrobu neznáme. Aj mamičku som stratila v stalinskom šrotovisku. Mňa vychovávala babka. Po vojne som univerzitu skončila, ale vtedy sa umiestňovali absolventi na umiestenky a ja s mojim rodinným pozadím by som určite skončila kdesi na Sibíri, hlboko pod moje schopnosti i mladícke ambície. Pre mňa možnosť prísť na Slovensko bola vykúpením. Manžela, slovenského spolužiaka z moskovskej univerzity, som mala dobrého, a aj ľudia, medzi ktorých som sa dostala, boli prívetiví, ústretoví. Mám len tie najlepšie spomienky. Tu som mohla pracovať naplno vo svojom odbore. Najprv v Bratislave, kde manžel pôsobil na skúšobnom ústave, a potom v Košiciach. Tu sa budovali železiarne a jeho špecializácia bola žiadaná. Ja som mohla zostať verná chémii. Nič lepšie som si želať nemohla!“

„Kedy vám umrel otecko?“

„V tisíc deväťsto tridsiatom siedmom.“

„A na Slovensko ste prišli kedy?“

„Dvadsať rokov neskôr. Hneď som prevzala identitu krajiny, kde som sa ocitla. Od pôvodnej vlasti som sa snažila psychicky čo najskôr odtrhnúť. Tak to pre mňa malo zmysel. Hlavne keď som cítila, že ma tu dobre prijímajú.“

„Povedzte. V auguste tisíc deväťsto šesťdesiatom ôsmom. Keď sme mali tú inváziu. Ako vás ľudia brali? Myslím naši. Vás, ako Rusku.“

„To je zaujímavé,“ povedala po troche váhania. „Mala som dojem, ako keby ľudia z môjho okolia na mňa zle zazerali. Púšťala som sa do rozhovorov s ruskými vojakmi... Kolegovia a známi si mysleli, že si s nimi budujem vzťahy a že chcem s nimi spolupracovať. V skutočnosti som sovietskym vojakom dohovárala, že sem nemali prísť, že tu nie sú vítaní. Zbytočné gesto z mojej strany, zbytočné upodozrievania zo strany mojich kolegov. Ale potom sa to vzťahovo skoro urovnalo a zase bol pokoj. Teda v rámci toho, čo pomery dovoľovali. Necítila som sa ako Ruska odtláčaná na vedľajšiu koľaj.“

„Zaujímavé. Hovoríte, že ste sa chceli čo najskôr zžiť s novým prostredím. Hovoríte gramaticky i štylisticky pekne po slovensky, lepšie než mnohí Slováci, ale ruský prízvuk vám zostal. A keď ste spomenuli GULAGy, ste stíšili hlas...“

Nechcel som vŕtať, či to bolo ako relikt strachu, hrôzy, alebo vyjadrenie úcty k obetiam. U nej prichádzalo do úvahy hlavne to tretie.

Zapálili sme kahance pri hrobe môjho kolegu, známeho jej priateľa, cez ktorého sme sa spoznali. Potom ešte pri náhrobníkoch s urnami známych pani Nataši a tri kahance sme zapálili na mieste rozsypovej lúčky, kde skončil priateľ pani Nataši. Podobne ako Nataša i ja, tiež nie fanúšik sovietskeho vzoru vládnutia.

„Poviem vám, čo všetko ruské som zažil v prvej polovici tohto roku,“ začal som, ako sme sa uberali k autobusovej zastávke. „Hneď prvý víkend po Novom Roku som šiel do Národného divadla, na Luskáčika od Čajkovského. Potom som bol v divadle na Dostojevského Krotkej, pozrel si Krotkú z YouTube v podaní Filčíka a Magdy Vášáryovej spred päťdesiatich rokov, potom v ruských verziách tiež na YouTube. Bez urážok, Filčíkova bola najlepšia. Bol som na predpremiére Sadka v Národnom divadle a pozrel si film Sadko z YouTube. Výpravné farebné vydanie zo začiatku päťdesiatych rokov. Videl som ho ako malý fagan a veľmi ma to chytilo. Aj teraz som si na ňom pochutnal. Potom v divadle Tolstého Annu Kareninu, najprv ako činohru v Bratislave a balet v Košiciach, Vojnu a mier, veľmi dobré, až som sa divil, ako sa dobre vysporiadali s masovými scénami z vojen. Prečítal som Dostojevského Besov a teraz som práve dočítal Doktora Živaga od Pasternaka. Ruskou kultúrou som žil viac, ako priemerný Rus. Po tejto stránke som rusofil. Ale aj anglofil, frankofil, germanofil, austrofil... Len ruskú politiku neuznávam. Rusi sa musia približovať k nám, nie my k nim.“

„Súhlasím. Hovorí sa, že cár Peter Veľký otvoril okno Ruska smerom na západ, ale nie dosť. Mal vykopnúť dvere, zbúrať múr...“

Tiež som si to pomyslel.

„Neviem, či sa Rusi nesnažia zámerne držať okno iba pootvorené. Alebo či ho dokonca nezavierajú. Vraj v ruských prieskumoch verejnej mienky Stalin suverénne vyhráva ako najpopulárnejšia osoba dvadsiateho storočia. A po ňom nasleduje Brežnev. Ja ani jedného ani druhého nemusím. Brežnev svojim vyhlásením vojny proti Československu v auguste 1968 negatívne zasiahol do života mojej generácie. Teda väčšiny.“

„Komunistickú verchušku nám bol čert dlžen. Ale máme aj ľudí, ako bol Pasternak, keď ho už spomínate. Jeho poézia je obzvlášť pekná. Keď vyšla kniha u nás, teda na Slovensku, v edícii Spoločnosti priateľov krásnej knihy, bolo krátko po invázii. Mala som ju dostať poštou, ale kniha nechodila. Medzičasom ju totižto ako protirežimovú stiahli. Protisovietsky naladenú. Nespĺňala kritériá socialistického realizmu, čo teda nie. Dostala som ju v obchode od známej spod pultu.“

„A ja som práve dočítal preklad z toho vydania,“ a v duchu som si s uznaním povedal, že z Ruska máme nielen Pasternaka, ale aj pani Natašu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kompromitujúce nahrávky už znervóznili viacerých

Niektoré nahrávky nie sú dodnes objasnené.


Už ste čítali?