Podtatranská pohostinnosť

Autor: Štefan Vrátny | 10.10.2018 o 9:26 | Karma článku: 10,14 | Prečítané:  5910x

Do odchodu autobusu nám chýbala trištvrte hodina. Bol pekný slnečný babioletný deň, ani horúci, ani chladný, bez vánku, a vonku bolo príjemne.

V dohľade sme mali väčší rodinný dom s výrazným nápisom Reštaurácia. Padlo rozhodnutie. Zvyšný čas strávime tam.

Brána v drevenom nalakovanom plote bola naširoko otvorená, na dvore sme videli rozložené lavice z drevených klád, ako sa na horskú oblasť patrí. Nakukli sme do otvorených dverí čohosi, čo mohlo slúžiť ako kuchyňa. Za stolom sedeli dve ženy popíjajúc kávu.

„Pripravili by ste dve kávy aj nám? Radi by sme si ich dali tu, na dvore,“ znela objednávka.

„Máme zavreté,“ znela odpoveď.

„Takú istú, akú máte pred sebou. To azda by ste nám mohli urobiť. Chceme u vás vyčkať na autobus.“

„Máme zavreté,“ ozvalo sa razantnejšie z úst druhej ženy. Tušil som za hlasom vedúcu kuchyne.

Do dvora schádzal po schodoch muž, vysoký, silný aj do strán, ako Jánošík, keby sa dožil jeho veku. Zvedavo sa na nás pozrel.

„Chceli sme si u vás dať kávu,“ vravím mu, dúfajúc, že sa mi ho podarí zlomiť.

„Máme zavreté,“ zaznelo znovu.

„Bránu máte otvorenú dokorán. Kuchyňu tiež. Nerozumiem, prečo hovoríte všetci, že máte zavreté.“

„Chlapovi vo vašom veku sa nedivím, že nerozumie,“ znela odpoveď. Sám Jánošík na dôchodku, čo stál pred mnou, nebol oveľa mladší.

Mal som sto chute mu povedať, že v Maďarsku, alebo v Rakúsku by nás takto nevyhnali. Tú kávu by nám dožičili. Ako znak ústretovosti, ktorá do tohto dvora ešte nedorazila. Ale zahryzol som si do jazyka. Nehodno takto argumentovať v kraji, kde sa ešte stále na folklórnych podujatiach spieva o valaške pri boce, čo sa len tak ligoce.

Mám skúseností z Rakúska, kde drobné podnikanie nikdy nezakazovali, a tam by nás veru len tak nevyhnali. Nechceli sme nič zadarmo. Ani v Maďarsku, kde drobní podnikatelia si mohli svoje živnosti rozvíjať už za Kádárovho gulášového komunizmu. Tam sa tiež naučili každého zákazníka rešpektovať. Našťastie aj u nás takéto postoje začínajú dominovať. Počas celého pobytu v Tatrách to bola jediná situácia, čo nás zanechala s pocitom nezvaných, nechcených. Ako dôchodca-živnostník, tiež nemám vo zvyku zamietať zákazníkov, čo sa ozvú hoci večer, v sobotu, nedeľu alebo v štátny sviatok. Pre zákazníka som ochotný pracovať nad rámec toho, čo povoľuje Zákonník práce.

Ako sme vychádzali z dvora, muž, tipujem pán krčmár, za nami rázne zabuchol bránu. Ako sa krídlo dostalo von z tieňa, skutočne na ňom bola nalepená ceduľa Zavreté.

A vôbec, načo o tom uvažujem. V pamäti mi deň zostane predovšetkým kvôli Bachledke.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kde sa vzala treska, vyprážaný syr a omáčka uho

Ako vznikli ikonické pokrmy socializmu.

DOMOV

Šéf Reportérov: Otázky na Kočnera podráždili Fica aj Sulíka

Nebojím sa žalôb, tvrdí šéf Reportérov RTVS Vincent Štofaník.

Komentár Petra Schutza

Na Slovensku príbeh saudského novinára neoslovil ani dušu

Trump ukázal ďalší autoportrét.


Už ste čítali?