Mocnejúcimi požiadavkami o autonómiu, odtrhnutie nevynímajúc, sa vytváral obraz Československa ako krátkodobého historického experimentu, ktorý nevyšiel. Hitler mohol v Mníchove poukazovať na to, že československý štát neutláča len Nemcov, ale aj Maďarov, ba dokonca aj Slovákov, čo mal byť štátotvorným národom. Západné mocnosti tento obraz Československa prijali. Pýtali sa, prečo by mali ísť do vojny kvôli štátu, čo mal riešiť národnostné pnutia Rakúsko-Uhorska a zrejme neuspel. Západné mocnosti katastrofálne zlyhali v tom, že nedocenili chúťky Hitlera, keď si mysleli, že Československo mu bude stačiť ako posledné sústo.
To čo nasledovalo, sa vypomstilo všetkým občanom Československa, bez ohľadu na to, či jeho existenciu spochybňovali alebo nie. Hlavne po nástupe Hitlera k moci všetci mali držať hubu a krok, a zubami-nechtami stáť za Československom. Masarykovi a Benešovi vyčítaný čechoslovakizmus mal v tej dobe výsostné opodstatnenie. Dnes máme na juhu Slovenska, čo pripadlo Horthyho Maďarsku, v každej dedine pomníky s dlhými zoznamami maďarských vojakov, čo sa do rodných obcí z Východného frontu už nikdy nevrátili a o väčšine nie je známe, kde sú pochovaní. A či vôbec sú pochovaní. Sudetským Nemcom po vojne nemal kto budovať pamätníky. Slováci si tiež užili pol roka Hitlerom nanúteného prechodu frontu. Slovenskí, nemeckí, maďarskí nacionalisti upadli do eufórie, že im zlatá rybka plní želania. Ignorovali, že zlatá rybka visí na háku Hitlera. Splnené želania nebolo nikomu treba. O tom bola tá povestná Benešova výčitka – kudla do zad, ktorá sa ako bumerang vrátila aj proti tým, čo sa s ňou vytasili. Svoje si odtrpeli aj tí, čo predvojnové Československo úprimne brali za svoju vlasť.
Slovenský štát skončil u víťazných mocností na nelichotivom zozname porazených štátov, spolu s Nemeckom a Maďarskom. Porazeným štátom sa víťaznými mocnosťami nanútila bezpodmienečná kapitulácia a nadiktovali podmienky. Nemci a Maďari po dvoch prehraných svetových vojnách dobre vedia, o čom to bolo. Slováci za dnešnú štátnosť môžu ďakovať predovšetkým Benešovi, keď po Mníchove ako jediný veril v obnovu Československa, a svojou diplomatickou dravosťou svoj cieľ dosiahol. Ako súčasť obnoveného Československa Slovensko stálo na strane víťazných mocností. Na Slovensku ako keby sa toto nedoceňovalo.
Slovenská politická scéna je stále rozkúskovaná, ako v každom osmičkovom roku a v rokoch medzi nimi. Dnes nám Mníchov azda nehrozí, ale menej roztrieštenosti a trochu vzájomnej úcty a snahy o porozumenie medzi nositeľmi rôznych názorových prúdov by nezaškodilo. Sme zodpovední za seba, aj za spoločenstvo, v ktorom žijeme.
