Mních, čo nevidel horu Fudži

Autor: Štefan Vrátny | 11.3.2019 o 21:43 | (upravené 12.3.2019 o 7:25) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  295x

Bolo to na záver praxe v tokijskej centrále hosťujúceho podniku. Pozval nás na obed námestník firmy, mňa a francúzskeho praktikanta, čo sme sedeli v jednej kancelárii a trávili veľa času spolu aj mimo práce.

Poradili nám, že nemali by sme ísť bez darčeka, a my sme sa rozhodli pre knihy s umeleckou tematikou, lebo o námestníkovi bolo známe, že je milovníkom európskeho umenia. Došli sme do jeho bytu. Zaujímavé, vtedy si zámožnejší Tokijčania zakladali na tom, ak mohli bývať v bytovke, hoci miestnosti zodpovedali veľkosťou ich drobným tradičným papierovým domčekom. Tento námestník mal naviac vo svojom byte európsky nábytok, veľká to vec v očiach jeho japonských návštevníkov, divná u cudzincov, lebo veľký európsky nábytok v tradične malom priestore japonského bývania pôsobil ako päsť na oko. Skutočne ma nevie napadnúť lepší výraz, ako opísať pocity z jeho bytu japonskej veľkosti s európskym nábytkom.

Preplietli sme sa medzi stolom, stoličkami a kreslami, jedli pre zmenu s európskym príborom, nie paličkami, trochu sme konverzovali, ale iba koktavo, lebo naši hostitelia hovorili len biednou angličtinou a my dvaja praktikanti, čo sme v Japonsku boli v jeho firme iba dva mesiace, sme okrem základných fráz nevedeli po japonsky povedať nič.

Na záver posedenia sa náš hostiteľ pochválil so zvitkami, zrolovanými obrazmi, ktoré vyťahoval opatrne z naplnenej škatule pamätajúcej niekoľko generácií. Jeden po druhom ich rozvíjal, rozprával, ako ich vyhotovil jeho starý otec, vysvetľoval význam kaligrafických nápisov a na záver sme sa dozvedeli, že si máme vybrať dva pre seba, ako darček. Zdráhali sme sa, lebo sa nám to videlo ako príliš štedrý dar, ale japonský kolega z kancelárie, čo nás sprevádzal, nás upozornil, že musíme, lebo zamietnutie by bola veľká urážka. Francúzovi sa rozhodovalo ľahšie, vedel, že za niekoľko dní odchádza domov a nepochybne už mal pred vnútornými očami miesto, kam by obraz vedel doma umiestniť. Ja som prežíval obdobie bez podobných predstáv o vlastnom domove. Ale nakoniec som sa nechal presvedčiť. Možno trochu váhania brali hostitelia ako znak, že dar považujem za príliš hodnotný, aby som ho vo svojej skromnosti mohol prijať. V Japonsku sa tak patrilo. Z množstva ukážok nakoniec voľba padla na dva: vtáčik na trstine, jemne farebne zladený obraz, s témou, ktorá bola v japonskom umení bežná, ale ani druhý obraz, čiernobiely, mnícha kráčajúceho chrbtom k divákovi, nebol o nič menej hodnotný. Pre tie dva sme sa rozhodli. Rozhodnutie, ako si ich podelíme medzi mnou a francúzskym kolegom sme nechali na neskoršie.

„Ja by som radšej toho vtáka,“ zašepkal mi francúzsky kolega, ako sme odchádzali. Možno by som mu ho bez reči dal, lebo v mojom vtedajšom ponímaní života mi bol kontemplujúci mních na cestách duchovne bližší. Okrem toho lacné zvitky s vtáčikmi na trstine som videl v obchodoch pre turistov do nemoty, mníchov nie. Moje rozhodnutie pre mnícha teda nebolo tuctové, ale len tak ustúpiť sa mi nezdalo.

„Hodíme si mincu a potom sa rozhodneme,“ odvetil som a na tom sme zostali. Vedel som, že nech minca dopadne akokoľvek, ja skončím s mníchom. Tak sa aj stalo. Minca v podnikovej ubytovni padla tak, že Francúz mohol rozhodnúť pre svojho vtáka. Aj on mal po svojom, aj ja, a ešte som seba i jeho zbavil dojmu, že by niekto nanucoval svoju vôľu. Všetko zostalo na šťastenu.

Tak som sa dostal k obrazu známeho zen-budhistického mnícha, čo podľa mne nečitateľného kaligrafického záznamu sa vybral na horu Fudži, ale bola zahmlená.

Príbeh z roku 1973

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Drucker: Pellegrini tvrdil, že podá demisiu spolu so mnou (video)

Rozhovory Zuzany Kovačič Hanzelovej s Tomášom Druckerom.

Komentár Petra Schutza

Bugár hlási obeť

Keďže v SMK nadšením neskáču dva metre do výšky, „obeť“ troch predsedov sa im zrejme javí priveľká.


Už ste čítali?