Pred ordináciou

Autor: Štefan Vrátny | 17.4.2019 o 10:47 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1020x

sedelo už vyše tucta ľudí. Teda sedelo a postávalo. Ja som si zvolil stoličku, aby som dlhý čas čakania mohol skrátiť čítaním.

Na chodbu vyšiel energický pán doktor, vyhodnotil čakajúcich, a rozhovoril sa s mamičkou s dospelým, zdravotne znevýhodneným synom.

„Hovorí tu niekto po maďarsky?“ opýtal sa doktor zástupov. Práve prechádzala okolo neho žena, čo prikývla a už som počul, ako si čosi medzi sebou hovoria. Neviem o čom, lebo som bol viac zahrúžený do svojej knihy ako ich rozhovoru.

Dvere sa za pánom doktorom zatvorili a po chvíli vyšiel von zas, a viedol do ordinácie nešťastnú mamičku so všelijako pohúžvaným a poskakujúcim synom, o ktorom neviem, či vôbec bol nešťastný. Ale asi, súdiac podľa nervóznych posunkov sprevádzaných neartikulovanými zvukmi.

„Vie tu niekto po maďarsky?“ opýtal sa ešte do chodby doktor, ako vchádzal spolu s dvojicou do ordinácie. Nikto sa tentoraz neozval.

„Ak vám stačí päťdesiat percentný tlmočník,...“

„Uspokojím sa aj z dvadsať percentným,“ odvetil doktor a už som zbalil knihu a kráčal za ním. Okrem pocitu povinnosti pomôcť videl som v tom príležitosť dostať sa skôr na rad. Moja záležitosť si vyžadovala pár minút.

Tlmočil som navonok suverénne, doktor ma uznal ako stopercentného, hoci ja som mal dojem, ako keby som občas musel aj improvizovať a tak sa hodnotím na osemdesiatdeväť percentného. Nemám dojem, že by som zlyhal vo veciach, ktoré by mohli byť zdravie a život ohrozujúce.

„Chlapec nevie ani jesť. Jazyk mu opúcha a v hrdle sa mu vytvárajú výrastky. Bránia mu v prehĺtaní. Poraďte niečo, pán doktor,“ rozhovorila sa predčasne zostarnutá žena, matka chlapca, či skôr dospelého chlapa čo do veku i fyzického výzoru, ale duchom kdesi na úrovni krátko po narodení.

„Ja vám tu neviem pomôcť. On musí do nemocnice na rôzne skúšky. Podľa mňa bude musieť na operáciu.“

„Operáciu nie,“ zhrozila sa pani. „Ale ten simulátor...“

Čosi hovorila o simulátore, o ktorom už zrejme počula z predchádzajúcich návštev.

„Aj tak najprv by musel do nemocnice,“ pokračoval doktor.

„Ani to nie. On tam sám nevydrží. Na koľko dní by to bolo?“

„To by záležalo na výsledkoch skúšok. Ale ak chcete, môžete dostať izbu, aby ste aj vy mohli byť s ním. Skúšky sú zbytočné, ak nechcete operáciu.“

„Keď ja nemám istotu, či sa operácia vydarí,“ uvažovala skormútene matka.

„To vám viem zaručiť na tridsať-štyridsať percent. Na sto percent nie. Ale horšie po operácii by sa nemal mať.“

Chlapec sa trmácal na celom tele. Sedel na stoličke, a občas z nej vyskakoval a matka i doktor ho pridŕžali.

„To preto, že už niekoľko hodín nedostal svoje lieky. Dlho sme z domu,“ ťažko hovorila mamička, takmer so slzami na krajíčku. Alebo už vyplakaná dosucha. Na slzy jej už nezvýšilo. Videl som, že doktor v sebe premáhal inštinkt pána ordinácie. Chlapcovi, či chlapovi, to bolo jedno.

„Ten stimulátor by sa uviedol do mozgu. Potom by to trochu upravilo jeho stav. Ale celkom by sa nevyliečil.“

Takže nie o simulátore, ako som rozumel od ženy, ale o stimulátore bola reč.

Chlapec, lebo ináč ho neviem nazvať, aj keď už bol nepochybne dospelý, sa neustále vrtel, čosi zavrčal, a zrazu sa vyrútil von z ordinácie. Doktor si len rezignovane sadol na stoličku. Dokáže uzemniť len kohosi, čo aspoň trošku vníma dôležitosť chvíle.

„No vidíte. Jemu je to už pridlho. Ale ani doma neviem, ako dlho vydrží, lebo zje iba celkom máličko,“ ukázala matka medzi dvoma prstami priestor nie väčší ako dva centimetre. Doktor čosi napísal na počítači a odovzdal matke papier, podobný, aký dostanem dnes ja, aj keď s úplne iným obsahom. Žena odišla.

„Tak vy hovoríte aj maďarsky. Bolo to perfektné,“ povedal doktor. „Kde ste sa to naučili?“

Vysvetlil som mu že veľkú časť života som strávil na Južnom Slovensku.

„Bez vás by som bol bezmocný. Ale ani s vami nič nedosiahneme. On to má vrodené a s tým sa nedá nič robiť,“ dodal len, a ja som si spomenul na ľudí, čo sa ľúbia večne sťažovať. Mali by sledovať dnešnú reality šou v ordinácii.

Ako som schádzal von z budovy som uvažoval, že predsa len som mal lekárovi ponúknuť minútu na vyjadrenie názoru. Second opinion sa tomu tuším hovorí. Pohľad zboku. Pomyslel som si, ako ja neznášam niektoré oblečenia a topánky, lebo ich upodozrievam, že sú napustené niečím, možno proti plesniam a moliam, ale aj proti môjmu vnútornému telesnému nastaveniu. Predstavovaný minútový príhovor mi prebehol v hlave asi takto.

„Kúpil som si topánky, pán doktor. Tentoraz som skúšal z hodne drahého konca. Posedel som doma pri počítači s novými topánkami na nohách. Po chvíli som cítil, ako mi opúcha jazyk a keby som topánky ešte nechal na nohách, dopadol by som ako ten chlapec. Tiež by som besnel. Rýchlo som topánky vyzul, nohy umyl, vymenil ponožky a topánky na druhý deň vrátil obchodu. Ani s vetrovkou nemám dobré skúsenosti. Tiež nie z lacného konca, len o tej som si myslel, že po jednom-dvoch vypraniach ju budem môcť nosiť. Veru nebudem... Možno ten chlapec má tú istú alergiu. Lenže on si pomôcť nevie a mamička chce pre neho to najlepšie. Čo keď sa neutrafila?“

Uvažoval som, že tú trikrát vypratú vetrovku už vrátiť obchodu nemôžem. Ale ani do kontajnera pre bezdomovcov a slabšie sociálne skupiny sa ju po tejto skúsenosti neodvážim dať. Čo keď ňou niekomu uškodím?

Najnovšie som si zohnal v sekondhende dve perfektné vetrovky starej dobrej výroby, a jednu, čo ani po dvoch vypraniach nosiť nebudem. Pomer dvoch dobrých ku jednej nehodnej, môžem brať ako dobrý. Za stratenými piatimi eurami za nefunkčnú vetrovku banovať nebudem. Ešte keby som zohnal topánky starej dobrej baťovskej školy. Tie už akoby z obchodov vymizli. Aj zo sekondhendov. Spolu s Neherom, čo šil dobre.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Drucker: Pellegrini tvrdil, že podá demisiu spolu so mnou (video)

Rozhovory Zuzany Kovačič Hanzelovej s Tomášom Druckerom.

Komentár Petra Schutza

Bugár hlási obeť

Keďže v SMK nadšením neskáču dva metre do výšky, „obeť“ troch predsedov sa im zrejme javí priveľká.


Už ste čítali?