Niečo o stredoveku fotografie

Autor: Štefan Vrátny | 27.4.2019 o 9:20 | (upravené 29.4.2019 o 12:21) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  454x

Že by som mal mať fotoaparát na cestách mi napadlo veľakrát, len nemotornosť všetkého príslušenstva ma odrádzala.

Hovorím o časoch, keď fotoaparáty boli ešte pomerne ťažké, hlavne tie kvalitnejšie, a aj výstupy boli problematické. Buď na negatíve, alebo pozitíve a pri mojich cestách ma toto odrádzalo najviac. Nemal som kde si obrázky ukladať, v tej či onej forme, nosiť ich so sebou v mobile alebo laptope, ako by som to robil teraz, bola v tom čase ani nie pieseň budúcnosti, ale čosi úplne nepredstaviteľné. A tak som sa len díval na kohokoľvek, čo práve fotil a odhadoval, či si vybral ten najlepší uhol a často usudzoval, že ja by som to dokázal lepšie.

Až Japonsko prinieslo zlom. Na praxi bol so mnou Francúz a ten bol vybavený na tú dobu veľmi dobre, kufríkom, v ktorom mal uložený fotoaparát a k nemu dva objektívy, jeden širokouhlý a druhý na približovanie vzdialených objektov. Vtedy sa ešte zoomovať fotoaparátom nedalo. Aj to prišlo neskôr.

Díval som sa na Francúza, ako fotí, tiež som usudzoval jeho uhol pohľadu a či by som si nedokázal vybrať lepšie miesto na fotenie. Každé kliknutie stálo nejaký peniaz a šetrnosť sa vyžadovala. Každému záberu patrilo zvečnenie len potom, ako sa zvážili všetky okolnosti. Ostatne tak to robil aj Francúz, len mne to vychádzalo, že by som sa dokázal vysporiadať s uhlom pohľadu a svetlom lepšie ako on.

„Čakám, kým neodídu tamtí ľudia,“ hovoril mi, ako sme postávali pred jedným chrámom. Z tmavohnedého dreva zdal sa mi byť z jeho stanoviska fádny. Ja by som sa kúsok posunul, aby som videl aj plot a kríky za ním. A vyčkal by som, kým by sa nevyskytli ľudia. Vnieslo by to do záberu trochu života.

„Nechápem, čo ti vadí na ľuďoch,“ poznamenal som.

„Chcem dať fotke nadčasovosť,“ odvetil po chvíli váhania nad poznámkou, ktorú zrejme bral za urážlivú súdiac podľa znechucujúceho pohľadu, čo po mne vrhol. Veľmi si potrpel na tom, že je Francúz, že sa fotografovaním zaoberá od malička, že študuje architektúru a vôbec, čo mu ja mám čo rozprávať, keď ani fotoaparát nemám. Tuším aj môj pôvod odkiaľsi z pochybnej krajiny východnej Európy mi na imidži v jeho očiach nepridával.

Ale keď som prehltol občasné poznámky tohto typu, sme vyhádzali veľmi dobre. A bol mi aj v prvopočiatkoch fotenia veľmi nápomocný. S ním som si kupoval fotoaparát a aj prvé zábery robené na negatív, a potom vyvolané na papier, mi vyhodnotil.

„Dobre začať tak, aby si hneď videl vo väčšom formáte, čo tvoj fotoaparát dokáže.“

Medzičasom mi podrobne vysvetlil, ako sa pracuje s nastavovaním svetla, hĺbky, prečo je ručné nastavovanie lepšie, ako automatika, ktorú mal môj fotoaparát, mimochodom tej istej značky a triedy, ako jeho.

A potom som len fotil a fotil, najprv na japonský film a neskôr prešiel na trochu drahší, americký, ktorý mi aj on poradil. „Nie je to veľký rozdiel v kvalite, ale predsa,“ znela jeho poznámka, ktorú som si nemal možnosť overiť, ale uveril som jej. Až po desaťročiach, keď sa občas pozriem na diapozitívy, či sa hodia do blogu vidím, že Američania predsa len mali najlepšie filmy. Zábery na ich filmoch si kontúry i farby udržali najlepšie zo všetkých filmov, čo som potom používal.

Francúz odišiel, ja som v Japonsku ešte rok zostal a vo voľnom čase som chodil a fotil, vyfotené diapozitívy si nechal vyvolávať, potom na ich rámčeky som písal dátum a miesto, kde som fotku urobil, a odkladal do škatule, nevediac, čo s nimi budem kedy robiť. Samému pre seba mi bolo ľúto času sa na ne hoci len dívať. Dôležitejšie mi bolo, že som si kedykoľvek mohol urobiť výlet a všetko prežívať vlastnými očami. Keď už sedieť doma, tak nad knihou, čo by mi vniesla ďalší uhol pohľadu na videné a fotené.

Súvisiaci článok: https://vratny.blog.sme.sk/c/507920/za-fotkami-v-japonsku.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Drucker: Pellegrini tvrdil, že podá demisiu spolu so mnou (video)

Rozhovory Zuzany Kovačič Hanzelovej s Tomášom Druckerom.

Komentár Petra Schutza

Bugár hlási obeť

Keďže v SMK nadšením neskáču dva metre do výšky, „obeť“ troch predsedov sa im zrejme javí priveľká.


Už ste čítali?