Za fotkami v Japonsku

Autor: Štefan Vrátny | 29.4.2019 o 11:34 | (upravené 29.4.2019 o 11:59) Karma článku: 1,21 | Prečítané:  395x

Stopoval som po nie veľmi frekventovanej ceste v horskej oblasti Japonska, dúfajúc, že ma niekto zoberie skôr, než dôjdem na zástavku vlaku či autobusu.

Zastal šofér, aby vyzdvihol gaidžina, teda cudzinca, a zároveň si trochu pocvičil angličtinu, ktorú mal na japonské pomery dobrú. Dosť dobrú, aby sme vedeli o sebe čo to aj povedať.

„Aaah, ste z Československa! To ma teší, že vidím človeka z komunistického štátu. Ja nie som členom komunistickej strany, ale komunistom fandím. Vedia sa lepšie postarať o ľudí. Zdravotníctvo, plná zamestnanosť, opatera v starobe... lepšie ako u nás.“

Samozrejme sa mi jeho postoj ku komunistom a ich šanteniu v normalizovanej Československej socialistickej republike nepozdával, ale nepatrilo sa protirečiť človeku, čo mi robí láskavosť, keď je ma ochotný zobrať na svojom aute až do Tokia. Hneď sa pozrel na môj fotoaparát.

„Tu som si ho kúpil. Veľa cestujem po Japonsku a chcem si so sebou zobrať nejaké spomienky. Na diapozitívoch. Dobrý fotoaparát. Videl som aj profesionálov, ako ho používali.“

V podniku, kde som pracoval, sme vyrábali publikácie, do ktorých prispievali japonskí fotografi a tiež mali podobné fotoaparáty. Len oni nešetrili materiálom tak úzkostlivo, ako ja, a cvakali každý objekt aj niekoľkokrát, dokonca bez toho, aby niečo zmenili na nastavení. Zrejme si to mohli dovoliť a zákazník to od nich aj očakával. Im to mal kto preplatiť.

„Váš fotoaparát nie je pre profesionálov. Pre lepších amatérov stačí, ale profesionáli na kinofilm nefotia,“ poznamenal a ja som sa s nim neprel. Fotografi, čo pracovali pre moje vydavateľstvo v Tokiu fotili aj na takýto materiál, tridsaťpäť milimetrový. Zrejme to stačilo a zlacňovalo ich prácu. Len keď sme mali celostránkové zábery, nosili fotoaparáty na päť a viac centimetrový film.

„Ja mám fotošop. Predávam aj fotoaparáty, ale inej značky. Tie sú kvalitnejšie ako váš. Okrem toho aj ako cestovateľovi by sa vám lepšie hodili, lebo sú ľahšie.“

Jeho poznámku o fotoaparáte som zobral na vedomie zdvorilým mlčaním. Skôr mi uderilo do ušú, že vlastní fotošop. Škoda, že som ho stretol až tesne pred odchodom z Japonska. Mohol som si niektoré veci zháňať lacnejšie. Možno aj ten fotoaparát by mi vymenil, lebo som cítil, že ma ako občana Československej socialistickej republiky berie. Pre neho som bol vzor japonskej budúcnosti. Že komunisti by mu hneď po nástupe k moci jeho fotošop znárodnili, som radšej nespomenul. A možno mal. Dozvedel by som sa jeho reakciu. Či nakoniec nie je predsa len japonský malomeštiak, čo sa nebude ochotný vzdať svojho majetočku v prospech blaha všetkých, ako by na tom trvala strana, o ktorej vedel len čosi z počutia. „U nás o komunistoch nehovoria dobre, ale to je len buržoázna propaganda,“ poznamenal medzi rečou.

Stovky, ba tisícky záberov z Japonska som zaslal poštou domov, nevediac, či ich niekedy uvidím. Potom prišlo putovanie Áziou. Zásobil som sa filmami, lebo som nevedel, či v štátoch, kde budem putovať, vôbec filmy dostanem a ak, či nebudú po expirácii. V Nepále som si filmy dokúpil od spoľahlivého Angličana, aspoň tak sa mi zdal a takým aj bol, keď som zábery z Ázie na jeho filmoch nechal v Londýne vyvolať. Vyšli ma lacno, lebo on si nakúpil celé kotúče, ako ich používali filmári, a potom navil do zvitkov po tridsaťšesť záberoch a nasekal. Nevedel som o takom triku, ale filmom som sa potešil dvakrát, keď som ich nechával v Londýne vyvolávať. „Vy ste už za vyvolanie zaplatili pri kúpe filmov, že?“ poznamenala pracovníčka za pultom a ja som ochotne prikývol. Nevedel som, či tomu bolo skutočne tak, a volil som lacnejšiu cestu. Fotky sa vydarili.

A keď som sa vrátil do nehodnej, vtedy ešte socialistickej vlasti, ku ktorej si vytvoril taký nežný vzťah môj japonský známy, zrazu som si uvedomil, aký poklad mám so sebou. Ani nie pre mňa, lebo mňa by na diapozitívy samého pozerať nenapadlo. Skôr tie diapásma, čo som začal vo veľkom produkovať a potom premietať v knižniciach, kluboch, školách, pre svojich spoluobčanov, čo sa nikdy nemali šance dostať na miesta premietané na kvalitnom japonskom a hlavne americkom filme. To bolo v časoch, keď sa od nás cestovať dalo nanajvýš do susedných akože spriatelených štátov, satelitné, či káblové vysielanie televízie neexistovalo, internet možno ani v predstavách vedcov-inovátorov či fanatikov na druhej strane železnej opony, čo nás delila aj od krajín, čo som na diapozitívoch predstavoval. Mnohé rodiny u nás sa ešte stále dívali na čiernobiele televízne obrazovky a zrazu medzi nich vpadol ktosi, čo premietal svoje kvalitné farebné diapozitívy z miest, kde sa nevideli ani v sne.

Diapozitívy mi zostali do dnešných dní. Je ich mnohotisíc, lebo medzičasom k nim pribudli aj zábery z Československa, celého, lebo mám ho obcestované ako málokto zo spoluobčanov, len tie už boli na československom a východonemeckom filme a kontúry a farby nedokázali udržať tak statočne, ako ich japonskí a americkí konkurenti. Ale i tak prinášajú spomienky, a padnú dobre.

Súvisiaci článok: https://vratny.blog.sme.sk/c/507811/nieco-o-stredoveku-fotografie.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Drucker: Pellegrini tvrdil, že podá demisiu spolu so mnou (video)

Rozhovory Zuzany Kovačič Hanzelovej s Tomášom Druckerom.

Komentár Petra Schutza

Bugár hlási obeť

Keďže v SMK nadšením neskáču dva metre do výšky, „obeť“ troch predsedov sa im zrejme javí priveľká.


Už ste čítali?