Brno znovu objavené

Autor: Štefan Vrátny | 6.10.2019 o 16:10 | (upravené 7.10.2019 o 5:19) Karma článku: 1,75 | Prečítané:  638x

Nedeľa spred týždňa bola nielen slnečná, ale aj teplá, vyložene letná, možno jedna z posledných tohto roku a patrilo sa ju príslušne osláviť. Rozhodnutie padlo na Brno, kde som už dlho nebol, a kam som sa stále chystal.

Z vlaku lákal kopec s katedrálou, tuším Petrov sa volá, ale na mene nezáleží. Prešiel som do parku na slnečnej strane, s ďalekými výhľadmi a mohutným obeliskom na pamiatku vojakov verných cisárovi. Keby im radšej doba umožnila zostať pri manželkách a deťoch. Čo tam po cisárovi, čo svojich poddaných posielal do nezmyselných vojen.

Ale nie to bolo dôležité. Motala sa tam veľká skupina študentov, tak som ich ohodnotil podľa veku a zástav, na ktorých sa kde-tu mihli nápisy pripomínajúce múzické umenia, alebo čosi podobné. Spievali, pokrikovali, jeden to tam akože organizoval, teda hral sa na dynamického, neustále pobehujúceho režiséra, dávajúc inštrukcie takmer výlučne po anglicky, hoci občasná čeština mi z jeho úst znela prirodzenejšie. Zrejme medzi mládežou boli aj cudzinci. To ich mrvenie ma nebavilo a hľadal som lavičku v tieni, kde by som si prečítal niečo o Podhorskej dedine Boženy Němcovej, čo som si vybral ako vhodné čítanie vo vlaku na ceste do kedysi druhého najväčšieho mesta Československa. To Československo spomínam, lebo aj Božena Němcová, zasadila do svojho deja slovenských drotárov, ktorých cesty zaviedli až do najzápadnejších končín bývalej spoločnej republiky.

Nakoniec som nečítal nič. Študenti sa postavili pod altánok v štýle starých gréckych chrámov a začali spievať Adiemus, pesničku, ktorej sa u mňa svojho času na YouTube dostalo prioritné postavenie. Dlho som ju počúval aj niekoľkokrát za deň, kým ma nezunovala, ale teraz v živom podaní, v parku na kopci nad Brnom, som si ju schuti znovu vypočul. Hlavne keď ako keby sa jej študenti nevedeli nasýtiť, lebo ju opakovali niekoľkokrát. Karl Jenkins, autor, by sa nepochybne tiež cítil poctený, ako som sa cítil poctený ja, lebo som pesničku bral akože spievanú na moju počesť. Hovorí sa o zjednocujúcom jazyku Európskeho spoločenstva a sveta a pomyslel, že Adiemus, pesnička sprevádzaná slovami bez zmyslu, by mohla byť hymnou únie, keby ju nepredbehol Beethoven. Tomu sa ťažko kto vyrovná.

Potom do mesta. Najprv na Zelňák, ako miestni nazývajú námestie Zelný trh zvané podľa svojho určenia. Bola nedeľa, zeleninový trh sa nekonal, ale prebiehali v plnom prúde prípravy na čosi veľkolepé. Dobehol som do informačného centra v Starej radnici, aby som sa dozvedel, že v Janáčkovom divadle o piatej dávajú Hoffmannove rozprávky, a že opera bude trvať do ôsmej. Hneď som vyhľadal odchod vlaku a zrátal si, že ak vlak bude meškať, mal by som byť v pohodlnom čase doma. Takže na podvečer a večer program bol, žiadalo sa čosi na popoludnie.

Návrat na Zelňák, kde už bežal Svátek seniorů, ako hlásal veľký nápis na zadnej stene javiska. Seniorsky zbor z Poznane z Poľska, družobného mesta Brna nasledovali Moravanky, dokonca aj zbor z Rakúska. Všade naokolo už sedeli tí, čo prišli skôr. Zlatý klinec programu mal byť Josef Laufer, spevák rock-and-rollu a mojej mladosti a na toho mi stálo za to vyčkať hoci aj postojačky. Potom som sa pomkol bližšie k javisku, posadil na vestu v sieťke na zem, nech preboha nedostanem vlka, nechal pri mne prejsť osemdesiatročného majstra, ako si tľapkal ruky s rozžiarenými babenkami, mnohými čosi plus-mínus jeho veku, a už za chvíľu na javisku tancoval a spieval pesničky zo svojho repertoáru, občas čosi od Gotta, ktorého často vtipne pripomínal s mne nerozlíšiteľnou imitáciou. Ktosi zo sediacich na Laufera zrejme nebol zvedavý, alebo bol unavený, alebo sa prosto potreboval vyčúrať, a prv než stihol opustiť rad, som si posunkovou rečou zistil, že miesto zostane prázdne. A tak som väčšinu Lauferovho programu už počul a videl posediačky. Na tento program a hlavne obdivné a vtipné zážitky s božským Kájom som si o tri dni spomenul, keď v rádiu náhle prerušili riadne vysielanie, aby oznámili, že Karel Gott už spieva svoje sóla za sprievodu nebeských chorálov. Osemdesiatročný, ako Laufer a ja som v tom momente zaželal Lauferovi, aby s takým elánom a dynamikou vydržal rock-and-rollom dlhé roky zabávať babenky, aké dominovali hľadisko a javisko brnianskeho Zelňáku.

Po Lauferovi už len behom do Janáčkovho divadla. Hoffmannove rozprávky Offenbacha stáli za to, o tom sa rozširovať netreba, hlavne keď brnianska réžia opery sa rozhodla vkusne šetriť na kulisách, ale nie na zbore. Obzvlášť sa cenili veľké titulky nad javiskom, čitateľné dokonca bez okuliarov. Mali by sa od nich poučiť v Slovenskom národnom divadle, ale aj Maďari z Operetného divadla v Budapešti.

Vlak láskavo meškal a ja som ho nakoniec v pohode stihol. Nech nemešká, ušiel by mi pred nosom, doslova a do písmena. Na návestí sa odchod vlaku zhodoval s časom môjho príchodu na stanicu. Na moje upokojenie láskavo svietilo aj niekoľkominútové meškanie.

Janáčkovo divadlo máva v nedeľu predstavenia o piatej. To práve stačí na to, aby som stihol vlak a o jedenástej usínal už vo svojej postieľke. Znovuobjavenie Brna potešilo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Gorila vyhnala do ulíc zástupy ľudí, pochodovali Za spravodlivé Slovensko

Organizátori vyzvali na odchod Trnku, Jankovskú, Fica aj Kováčika.

Threema potvrdzuje Kočnerov vplyv na novinárku

Pri Kočnerovi sa opäť ukázala Ruttkayová.

Autorská strana Michala Havrana

Kočner pochopil, čo je štát (píše Michal Havran)

A potom sa pokúsil ním stať.


Už ste čítali?