Čachtický hrad v krásny babioletný deň

Autor: Štefan Vrátny | 28.10.2019 o 22:14 | (upravené 29.10.2019 o 5:48) Karma článku: 9,71 | Prečítané:  3843x

Od Nového Mesta do Čachtíc je len na skok. Potom už len úzkou cestou k hradu, zrejme budovanou pred stáročiami pre peších, jazdcov, koče, konské povozy zásobovačov hradu.

Ale i tie mali bezpochyby problém sa pri stretnutí navzájom vyhnúť. S autami to nebolo lepšie. Bol už neskorý, stále krásny babioletný deň, a väčšina návštevníkov sa už vracala. Cúvať alebo prešmyknúť sa občasným rozšíreným kúskom cesty sme museli niekoľkokrát.

„Na hrade musel byť nejaký program, keď je tu toľko ľudí,“ povedali sme si. Žiaden sa nekonal, dozvedeli sme sa, ale teplý, slnečný, takmer bezveterný nedeľňajší deň si zrejme masy návštevníkov nechceli nechať ujsť bez pekného výletu.

„Hlavne z Česka sme mali veľa hostí. Oni majú zajtra sviatok... A my nie,“ dodal ešte muž v službách hradu. Zrejme patrí medzi tých, čo si rád spomenie na tradičný deň osláv založenia Československej republiky spred sto jeden rokov. Ako dobre, že neďaleká hranica je len akoby pomyslená. Nielen kvôli vstupnému a cene občerstvenia, čo nám tu zanechajú návštevníci z bývalej spoločnej republiky.

Hrad sa mi zdal byť od poslednej návštevy spred dvoch-troch rokov znovu rozšírený o ďalšie priestranstvá. Zrejme ktokoľvek ho má v opatere, sa oň stará. Pochválili sme muža v pohostinstve, ako člena kolektívu prispievajúcemu k zachovaniu a zveľadeniu hradnej zrúcaniny. „Máme nového kastelána,“ odvetil akoby ledabolo, hoci pochvala mu padla dobre súdiac podľa toho, ako vzápätí vypäl hruď. Nepátrali sme, kto mal byť novým kastelánom a v čom spočívali jeho zásluhy. Ale radi sme uverili, že ak sa po čase vrátime, uvidíme ďalšie odhalené, či obnovené časti hradu.

„Ktohovie, čo je pravda o Báthoryčke. Ja si hmlisto pamätám jej príbeh od Nižňanského. Medzičasom som počul viacero teórií, ale necítim sa na to, aby som zaujal stanovisko. To prenechám na historikov,“ ozval sa komentár pred jedným z viacerých portrétov zlovestne známej majiteľky hradu, nepochybne veľkej atrakcie hradu pre turistov. „Ale za nevoľníctva to bolo na všetkých hradoch rovnako. Život nevoľníka sa veľmi nerátal. Panstvo hradov si chodilo po svojich majetkoch a keď sa zapáčila nejaká štrnásť-pätnásť ročná sedliacka dievčina, šla za slúžku na hrad. A keď sa hradnému pánovi zunovala, preradil ju do služby posádke. Variť, šiť, prať, upratovať a všeličo iné. Deti nerodila, skôr potratila, za veľmi nehygienických a neodborných podmienok. Samozrejme, že si dlho nepožila...“

Na čachtický hrad sa po čase vrátime zas. A popri obdive remeselníckych zručností stredovekých stavbárov, úcte k tým, čo väčšinou holými rukami všetky kamene lámali, vláčili, opracovávali a potom ukladali na svoje miesta, a ľútosti nad tými, čo počas vojen na hradbách umierali, si modlitbičkou spomenieme na dušičky sexuálnych otrokýň, čo tu odchádzali z tohto sveta počas storočí existencie hradu, keď slúžil pôvodnému účelu. Vlastne o všetkých hradoch by sa dali porozprávať príbehy podobné tým, čo sa nám zachovali o tomto hrade a jeho najznámejšej majiteľke. Neboli by to len konšpiračné teórie o našich dievčencoch, čo mladé hynuli za veľmi nedôstojných podmienok.

Ako sme sa vracali, slnko už schádzalo za obzor. Zase sme sa museli niekoľkokrát vyhýbať, kde tu cúvnuť tým, čo sa rozhodli vidieť hrad za šera. To asi novodobí ochrancovia hradu nevyriešia. Úzka dolina, múry domov a záhrad nepustia. Tie si tiež zaslúžia ochranu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?