Sociálny štát a sociálna politika

Autor: Štefan Vrátny | 1.1.2020 o 17:43 | (upravené 1.1.2020 o 20:34) Karma článku: 2,30 | Prečítané:  880x

Zase sa nechal počuť minister práce, sociálnych vecí a rodiny chválenkársky sa vyjadrujúc k dosiahnutým výdobytkom sociálneho štátu. Pojem sociálny štát ma stále uvádza do ofenzívnej nálady.

Prvýkrát som ho počul po prevrate od členov niektorých zahraničných delegácií prichádzajúcich k nám v rámci projektov demokratizácie života u nás, predvstupových procesov do ES a transatlantických štruktúr. Mal to byť, podľa nich, vhodný model pre súčasnú Európu a teda aj pre nás potom, ako sme si zažili štyridsať rokov komunistov a ich sociálneho, socialistického, či komunistického štátu.

Mne tu čosi neklape. Najväčší podiel sociálnej politiky znášajú firmy, výrobné i tie ponúkajúce služby. Sú zdrojom zamestnanosti, poskytujú zamestnancom mzdy, platia z nich dane odvody, a štát v tejto sociálnej politike figuruje ako hlavný aktér len ak je ich vlastníkom, ako to bolo za komunistov. Vtedy sme mohli hovoriť o sociálnom štáte, lebo štát, ako majiteľ všetkých podnikov, riadil s nimi aj sociálnu politiku. Mne to vyznieva tak, že ak pán minister socialistickej strany zdôrazňuje sociálny štát, ako keby sa snažil o návrat ku komunistickému modelu, kde je celá ekonomika poštátnená, a štátostrana ju vedie. To je potom o centrálnom plánovaní vrátane sociálneho štátu.

Alebo sa sociálnym štátom myslí akýkoľvek štát, kde sociálne blaho sa dochádza občanovi v miere primeranej možnostiam štátu. Lenže to sa dá aj bez veľkých zásahov štátu. Napríklad na úrovni výrobných závodov a podnikov poskytujúcich služby, a to sa deje najlepšie na trhovom konkurenčnom prístupe. Za posledných tridsať rokov sme sa mohli o tom presvedčiť v porovnaní predchádzajúcimi štyridsiatimi rokmi, keď nám komunisti všetko centrálne plánovali a mali pod kontrolou. Dospelý občan by mal mať štatút svojprávneho človeka s priestorom postarať sa o seba aj sám. Nepotrebuje, aby mu bol stanovovaný vek odchodu na dôchodok, ani zákonom stanovená minimálna mzda mu netreba, lebo si vie presadiť svojou usilovnosťou a schopnosťami čo mu patrí, a je politicky dostatočne zrelý, aby sa dovtípil, že sociálne balíčky, čo mu vládnúca strana ako predvolebný marketingový podfuk ponúkne, idú z jeho daní a odvodov.

Tam, kde to nefunguje, mala by nastúpiť rodina, príbuzenstvo, susedské vzťahy, všetko do úrovne obce, prípadne mestských častí. Sociálnu politiku sme mali až do príchodu komunistov prevažne na tomto základe. V časoch keď vznikla rozprávka O troch grošoch, ktorú socialisti radi citujú, sa štát do sociálnej politiky nemiešal. Cestár z rozprávky si riešil svoje problémy sám v rámci rodiny. A kde rodina a susedské vzťahy nestačili, nastúpil pán richtár, pán farár, pán učiteľ a možno niekoľko sociálne cítiacich zámožnejších gazdov, lebo aj takí sa našli, a riešili to na svojej úrovni. K tomu modelu by sme sa mali vrátiť, rozšíriť ho o mimovládne organizácie, ktoré už dnes poskytujú starostlivosť o tých, čo ju potrebujú najviac. Pán Srholec sa stal žiarivý model riešenia najzávažnejších sociálnych problémov bez toho, aby sa spoliehal na štát. Ľudí ako on, čo sa potrebujú rozdávať, máme dosť. Je to najpružnejší a najcielenejší systém, lebo sa orientuje priamo na konkrétne potreby ľudí v núdzi. To žiaden štátny pracovník kdesi na ministerstve za sedemdesiatymi siedmymi horami a dolami nevie riešiť. Nie že by bol neochotný, necitlivý, ale je príliš vzdialený od problémov.

A naviac celú štruktúru štátnej sociálnej starostlivosti treba platiť, čo je nemalá položka, ktorá by mohla pomáhať tým, čo to potrebujú. Ale nie tak, že sa im bude vyplácať paušálne v hotovosti. Často sa jedná o ľudí, čo si nevedia ustrážiť rozpočet. My už nemusíme ísť drsnou novozákonnou cestou, kto nepracuje, nech ani neje. Stačí pohľad na bezdomovcov, našu sociálnu spodinu. Ani jeden z nich nie je podvyživený, a všetci sú oblečení ako káže bežná móda, aj keď nie vždy najčistejšie, ale to už je ich problém. Možnosti riešenia majú. Vedia, kde dostať porciu hustej zeleninovej polievky s kusom chleba (mimochodom zdravší obed, než čo si bežne dávajú riadne zarábajúci spoluobčania v rýchlom občerstvení počas obedňajších prestávok), aj obliecť sa môžu do slušného šatstva, čo už nikto nepotrebuje. Aj peniaze nech dostanú, ale výlučne len za trochu snahy si ich zarobiť. Stále počúvame ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, že treba zvyšovať minimálnu mzdu, aby sa tým, čo nechcú pracovať, nevyplatilo žiť na sociálnych dávkach. Dane a odvody sa dajú minúť aj na užitočnejšie projekty, než podporu tých, ktorým sa nechce pracovať, lebo vystačia na sociálnych dávkach.

Žiada sa teda vysvetlenie od každého, čo sa oháňa sociálnym štátom. Nestačí mať za cieľ občana v stave sociálneho blaha. Treba vysvetliť, ako sa výdobytky sociálneho štátu budú dosahovať. Či cez drahú štátnu štruktúru a sociálne balíčky (smiešne už názvom) vzdialených ministerstiev ako súčasť marketingu predvolebnej kampane, alebo ako každodennú súčasť života občana, čo sa vie o seba a svoju rodinu postarať, a v prípade potreby, vie ponúknuť pomocnú ruku aj niekomu v jeho okolí, komu sa práve nedarí.

 

Tieto zbytočné politické úvahy ma napadli na záver posledného dňa predchádzajúceho roku. Možno jedným z mojich záväzkov v Novom roku by mal znieť: Žiadne volanie do nedoslýchavej politickej divočiny.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Nie sme vo vojne (píše Michal Havran)

Pocit, že za vami stojí celá spoločnosť, je najvýznamnejším znakom civilizácie.


Už ste čítali?