ba aj tvrdenia, že vlastne za bojmi, kdekoľvek vypuknú, stoja chamtivé kruhy transatlantického priestoru.
Ťažko sa posudzuje, kto má pravdu, hlavne ak znalosti situácie sa zakladajú len na útržkovitých správach z médií.
Lenže Európa tiež prechádzala celé stáročia, či tisícročia nekonečným reťazcom vojen. Niežeby neboli hlasy, čo uprednostňovali mierové spolužitie, hospodársku spoluprácu, spoločné projekty vo vede, vzdelávaní, kultúre a v iných oblastiach života, budovanie spoločného európskeho domu sa tomu hovorilo vznešene, ale vždy sa nakoniec pretlačili do popredia názory nadržaných osobností, čo vojny presadili ako jediné možné a konečné riešenie skutočných či skôr predstavovaných problémov. Až druhá svetová vojna presvedčila aspoň Európu, že vojna vedie k prehre všetkých zúčastnených strán, a spolupráca je riešenie win-win, ako sa mu hovorí na kurzoch vodcovstva, teda víťazstvo a prínos pre každého zúčastneného. A tak sme v Európe zažili nebývalé trištvrte storočie mierových rokov s mohutným vzostupom vo všetkých sférach života.
Zdá sa, že správy dominujú predovšetkým vojnové konflikty v oblastiach sveta, kde myslenie je na podobnej úrovni, ako v Európe pred sto a viac rokmi. Tiež sú tam osobnosti, čo presadzujú mierové riešenia s víťazstvom pre každého, ale nakoniec ich úsilie zvráti vplyvná skupina ľudí nadržaných vojnovými chúťkami a s tým spojenými víziami konečného riešenia pretaveného do nekonečného reťazca ďalších a ďalších vojen. Zrejme nie každý vo svete dospel do štádia chápania budovania spoločného domu ako čohosi, kde každý vyhráva.
Vyvstáva otázka, kde v tomto procese stojí Európa.
Predovšetkým nesmie dopustiť, aby sa vojnové šialenstvo premietlo hoci len v teroristických útokoch na náš kontinent. Ťažko posúdiť bežnému občanovi, či rôzne, niekedy až rázne opatrenia prijímané silami severoatlantickej aliancie aj vo vzdialenejších oblastiach sveta slúžia k tomu cieľu. A či vojny naši spojenci podporujú, alebo ich maria. Na tom sa nevedia zhodnúť ani ľudia veľmi podrobne znalí pomerov a strategických súvislostí. Len jedno sa zdá byť isté, že vojny by tam pokračovali, aj keby ich severoatlantické štruktúry ignorovali a len prijímali opatrenia na našom území, aby sa sem neprevalili. Nie celý svet dospel k chápaniu, že spolupráca je víťazstvom, a vojna stratou pre každého.
Bojovo ladené hlasy počuť aj u nás, našťastie nedostávajú príležitosť, ako to bolo v predchádzajúcich stáročiach. Proti tým sa treba chrániť predovšetkým. Je to úsilie, do ktorého môže prispieť každý svojou prácou a občianskymi postojmi.
