Keď zaspieva ruská zákazníčka

Autor: Štefan Vrátny | 4.4.2020 o 10:00 | (upravené 9.5.2020 o 20:42) Karma článku: 5,33 | Prečítané:  1408x

Čakanie na Rusku po preklady. Telefonovala mi, aby svojim spevavým, viac ruským ako slovenským hláskom nahlásila termín príchodu, čo potvrdila aj mejlom a nakoniec aj prišla. 

Tvár mala zababušená do rúška, ale spevavosť v hlase sa nedala utlmiť. Hodilo sa mi, že patrím do generácie, čo mala na škole ešte povinnú ruštinu.

Mám na Rusov ťažké srdce za ich bašovanie a ničenie tradičných hodnôt počas veľkého úseku môjho pozemského života, ale viem ich ospravedlniť. Tých desiatich spravodlivých zo Sodomy a Gomory, čo Boh žiadal od ktoréhosi z prorokov, prv než hriešne mestá zničil, majú Rusi vo svojich spisovateľoch a hudobníkoch požehnane, a ja by som k ním pridal ruské nehmotné kultúrne dedičstvo skryté v spevavom hlase Rusiek. U Rusov-chlapov mi spevavosť ruštiny nevyznieva. Nech mi prepáčia.

„Priniesla som vám doklady za seba a kolegyňu. Ale osvedčenia a potvrdenia od ďalšej priateľky nemám. Nestihla mi priniesť a tak si preto príde zajtra sama. Ozve sa vám. Príde podobne ako ja. Autobusom. Cez Bratislavu. Ale zaplatím vám dnes aj za ňu.“

Prevzal som po dve osvedčenia a potvrdenia o tom, že absolvovali kurz ošetrovateľstva a páčilo sa mi na nich že sa takto vybrali do sveta. Ostatne ja som sa tiež vybral na skusy pred vyše pol storočím, za iným cieľom, za iných okolností, a teraz sa sám sebe divím nad odvahou, čo som vtedy mal. Alebo aj stále mám, len si ju viem presadiť v domácom prostredí. Ony skúšali najprv Slovensko, možno preto, že tu mali známych, alebo len šli najprv do slovanského sveta, kde sa predsa len vedia dohodnúť bez náročných kurzov jazyka, a teraz už nabrali odvahy, aby šli za svojim snom o niekoľko sto kilometrov ďalej. Alebo len sem, do Viedne, čo je na predmestí Bratislavy. Potrebovali nemecký preklad, a to znamená buď Rakúsko alebo Nemecko. Alebo si trúfajú aj na Švajčiarsko? Predtým si ale urobili v slovenskej neziskovke kurz ošetrovateľstva, a mal som v rukách doklad, že sa vo svete vyznajú.

„Ja potrebujem asi štvrť hodiny, aby som to pripravil. Nepozvem vás dovnútra kvôli karanténe. Nebudete sa hnevať?“ a pridával som jej body za to, že ma našla bez veľkého vysvetľovania. V mejle som jej poradil google mapy, ale ak by blúdila, nech len zavolá, rád jej vyjdem naproti. Nebolo treba.

„Nevadí, vrátim sa na zastávku a zistím, kedy mi ide naspäť autobus do Bratislavy.“

„To vám viem zistiť doma na internete,“ povedal som ešte, ale možno som jej dal tip, ako si to zistiť aj pred bránou do môjho domu. Vlastne nedal, lebo spolu s dokladmi mi dala svoj mobil, aby som jej ho chvíľu nabíjal, že doma zabudla. Mala ho na chytrej úrovni a vedela by si zistiť odchody autobusov, keby jej zostal v rukách.

Porobil som, čo bolo treba, potvrdenia a osvedčenia spolu s overenými prekladmi som jej vyniesol von, inkasoval proti príjmovému dokladu honorár, ktorý som znížil na minimum, potom, ako mi vysvetlila ich pomery sprostredkovateľka tejto zákazky, kolegynka Ruska, čo sa k nám vydala ešte za totality. „Účtujte, čo zvyčajne beriete za podobné zákazky. Ale ony nie sú nejako bohaté. Pracujú kdesi v obchode pri pokladni, tak čo ony môžu zarobiť. Auto nemajú a prídu za vami autobusom. Cez Bratislavu. Majú to trochu zložité, ale vyznajú sa,“ dozvedel som sa spevavým ruským hlasom z iných úst, a pri cene som bral do úvahy sociálne postavenie, odvahu pustiť sa do sveta zákazníčok, a spevavosť hlasu ich hovorkyne.

„Autobus vám ide za jednu minútu, ten už nestihnete. Ale za sedem minút ide ďalší a ten by ste ešte mohli stihnúť. Len sa trochu poponáhľajte,“ dodal som ešte spevavej duši, čo verne čakala pred bránou.

Ako odchádzala, nezdalo sa mi, že by sa ponáhľala. Ja by som pri návšteve dediny, do ktorej už viem, že sa v živote nevrátim, sa chvíľu poprechádzal, len tak, z nohy na nohu, prípadne si posedel, alebo niečo prečítal. Hlavne tabule o histórii a pamiatkach by som si všimol. Máme tu pekný neskororománsky-ranogotický kostol, síce asi zavretý, ale aj zvonku vzhľadný. Neviem či to predavačku z Ruska zaujíma. Počas putovania vo svete som robil aj podradnejšie práce a zaujímalo ma to. Pred nočnou smenou na plniacej nealko linke som napríklad stihol Čajkovského Labutie jazero v Royal Opera House Covent Garden.

Čakám na jej kolegyňu so svojimi slovenskými dokumentmi. Teším sa na spevavý hlas, čo sám o sebe vydá za neexistujúcich desať spravodlivých zo Sodomy a Gomory.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.


Už ste čítali?