Štefan Vrátny
Za fotkami v Japonsku
Stopoval som po nie veľmi frekventovanej ceste v horskej oblasti Japonska, dúfajúc, že ma niekto zoberie skôr, než dôjdem na zástavku vlaku či autobusu.
V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík: Inde v Európe, Ázia, Nepriateľská osoba, Britské ostrovy, Osudy, U nás na Slovensku, U susedov, USA, Kanada, Súkromné, Nezaradené
Stopoval som po nie veľmi frekventovanej ceste v horskej oblasti Japonska, dúfajúc, že ma niekto zoberie skôr, než dôjdem na zástavku vlaku či autobusu.
Že by som mal mať fotoaparát na cestách mi napadlo veľakrát, len nemotornosť všetkého príslušenstva ma odrádzala.
Bolo to na záver praxe v tokijskej centrále hosťujúceho podniku. Pozval nás na obed námestník firmy, mňa a francúzskeho praktikanta, čo sme sedeli v jednej kancelárii a trávili veľa času spolu aj mimo práce.
Do Haify sme sa dostavili, teda ja a spolužiak z gymnázia, vlakom. Náš hostiteľ nás už čakal. Predpokladal, nie celkom správne, že sme raňajky nemali a tak najprv ho napadlo posedenie v reštaurácii.
V sobotu, keď Izrael má voľno, sme sa vybrali autom hostiteľa k Mŕtvemu moru, nevyhnutnej zastávke pri návšteve týchto končín sveta.
Skoro ráno sme vyrazili autobusom do Tel Avivu. Večer predtým sme si zistili, čo mesto ponúka na videnie.
Moju tohtoročnú návštevu Jeruzalema motivovalo stretnutie troch spolužiakov, čo sme spolu chodili od prvej triedy základnej školy až po maturitu.
Počúvame takmer dennodenne o smutnej bilancii nedávneho zemetrasenia v Káthmandu. Mesto, ktoré sa kedysi volalo aj Kantipur, teda trblietajúce sa mesto, a takým aj bolo, kým sa z neho nestali ruiny.
V stredu, 11. decembra 1974 som šiel z rána do Nepálskeho národného múzea. Skladá sa z dvoch častí. Jedna je venovaná predovšetkým peknej zbierke zbraní, vrátane dvoch kanónov z kože.
V nedeľu ráno, 8. decembra 1974 som vyrazil z indického pohraničného mesta Raxaul peši niekoľko kilometrov do mesta Birganj v štáte Nepál. Toho dňa som sa už ďalej nemal ako dostať.
Zavolala mi dievčina, ktorá si ma objednala na matričný úrad vo veci tlmočenia pri uznaní otcovstva. „Viete, otec dcéry, ktorú čakám, je Kórejec. On veľmi anglicky nerozumie, ale kórejského tlmočníka sme nezohnali a tak sme volili vás. Bývate k nám najbližšie. Majte pre neho porozumenie, ak sa nebude zrozumiteľne vyjadrovať. On hovorené anglické slovo rozumie celkom dobre, len ťažko sa vyjadruje,” cítil som zo slov dievčiny úzkosť.
Vypočul som si niečo o diskusiách zo Svetového židovského kongresu, ktorý práve prebiehal v Budapešti a prehrabal sa v poznámkach, ktoré sa mi nahromadili počas mojej návštevy v Izraeli, dal ich dohromady a teraz ich zverejňujem v plnom vedomí, že nimi málokoho uspokojím.
Za synom matky a otca lekárnika, s ktorými som kedysi chodieval na turistiku, sa chystám už vyše roka. Niekoľkokrát som ho volal, niekoľkokrát z jeho popudu odložil stretnutie a niekoľkokrát mi telefón ani nezdvihol.
V stredu ráno, 27. novembra, som šiel asi 35 kilometrov autobusom do Fatehpur Sikri, teda starobylého mesta ohradeného hradbami dlhými asi 4 kilometre. Má množstvo dobre zachovalých mešít, budov a palácov. Vybudoval ho v 15.-16. stor. mogulský cisár Akbar a malo byť jeho sídlom. Avšak pre nedostatok vody ho skoro opustili a Agra bola vybudovaná ako nové sídelné mesto cisárov. Má mauzóleá, paláce, budovy pre veľký hárem a dvorné panstvo a to všetko behom niekoľkých rokov sa stalo nepoužiteľné. V dedinke pod hradbami sa život za posledné stáročia azda vôbec nezmenil.
Utorok, 26. novembra, zavčasu ráno som vlakom opustil New Delhi. Na niekoľko hodín som sa zastavil v meste Mathura, kedysi slávneho centra Budhizmu a teraz jedného zo siedmych najposvätnejších miest Hinduizmu. Má veľmi pekné múzeum venované hlave sochám s budhistickými námetmi. Tiež som bol pri mešitách Jame Masjid a Katra. Mesto je veľké, avšak má úplne dedinský ráz. Chvíľu som sledoval svadobnú procesiu, či vlastne kŕdeľ detí šantiacich za bričkou so ženíchom, nevestou a niekoľkými družbami.
Celú nedeľu, 24. novembra som strávil na predmestiach popri Qutab Minar, známym hlavne svojim 238 stopovým minaretom z roku 1206-1236, vraj jedna z najdokonalejších veží na svete. Nahor púšťali iba skupiny aspoň troch ľudí, aby tak zabránili samovraždám. Nie vždy sa to podarilo ustrážiť. Dočítal som sa v novinách, že toho istého dňa, keď som tam bol ja, z veže ktosi zoskočil. Ešte že som pritom nebol.
Bol november, dosť chladno, hlavne v noci, avšak sucho a teda za prvých sedem dní v Indii ma netrápil pot a celkom úspešne sa mi darilo potláčať potrebu poriadne sa umyť či osprchovať. Prachu a špiny bolo všade síce nadostač, zdá sa však, že na to už bol každý zvyknutý. Prach sa vznášal nad zemou ako hnedastý opar a večer, hlavne tam, kde sa svietilo sviečkami či petrolejovými lampami, prach vo vzduchu zaujímavo približoval horizont.
Egon Erwin Kisch, známy pražský novinár a publicista poznamenal raz o Indii, že keď ju navštívite na týždeň, napíšete o nej román. Keď v nej pobudnete mesiac, zmôžete sa iba na článok a po ročnom pobyte už nenapíšete o Indii vôbec nič.
Nasledujúci deň, 28. decembra som sa ráno rozhodol neoddychovať a priamo som sa pobral autobusom na 7-8 hodinovú púť do mesta Bhairawa. Takéto putovanie ma unavilo viac ako chodenie po horách. Mal som síce dobré miesto vpredu po ľavej strane vodiča, takže som mal pekný výhľad pred seba i na stranu a tiež som si mohol vystrieť nohy, čo sa kvôli úzkym radám inde v autobuse nedalo.
V Ghorepani sme strávili štedrý večer. Pripojila sa k nám Angličanka Judith, mladík z Izraelu Yedin a potom ešte dvaja Japonci. Hlavne tej šumnej Angličanke som sa divil, že sa nebála vybrať takto sama do hôr. Neskôr som osamelé cestovateľky z Európy i Austrálie v Ázii stretával hojne.