V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík: Inde v Európe, Ázia, Nepriateľská osoba, Britské ostrovy, Osudy, U nás na Slovensku, U susedov, USA, Kanada, Súkromné, Nezaradené
Prvú noc sme strávili v osade Dhampus. Mali sme nad sebou jasnú oblohu, však sme boli v značnej nadmorskej výške, hmla v tomto ročnom období nad nami bola minimálna, o prachu a znečistení, ktorého sa nám ujde v našich bežných nadmorských výškach, tam nebolo ani chýrovať.
Vo štvrtok, 19. decembra, som sa pobral na únavnú, aspoň 8-9 hodinovú cestu autobusom do mestečka, či skôr dediny Pokhara, turistickej základne Západných Himalájí a Annapurny. V Kathmandu sa práve začalo vyčasovať a až cestou do Pokhary som si mohol konečne uvedomiť, o čom tunajšie veľhory sú.
Listujem v mojich poznámkach z cestovania po Ázii a hovorím si, že veru som si ich mohol robiť lepšie. Zbytočne veľa pozornosti som venoval faktografickým informáciám, ktoré často už v čase, keď som si ich poznačil, boli zastarané a tie, ktoré majú trvalú hodnotu, sú voľne dostupné na internete. Radšej keby som si viac všímal rôzne situácie, okolnosti, vzťahy, náladu a aktérov, lebo tie boli jedinečné, nikdy viac sa nezopakujú a pritom som si ich nie vždy poznačil a teda už sa k nim vrátiť nemôžem.
Do horskej oblasti v severnom Pakistane, známej hlavne údolím rieky Swat, som sa dostal koncom januára. Počasie bolo ako keď u nás hovoríme o nevydarených Vianociach. Pochmúrne, kde-tu mrholenie, bez riadneho dažďa,
Cesta z Kábulu do doliny Bamján v nabitom autobuse mi trvala celý deň. Vystupovalo a nastupovalo sa plazením cez úzky priestor medzi nízkou strechou autobusu po pleciach a hlavách sediacich cestujúcich. Všetci to pokojne znášali. Mal som šťastie, že som nastupoval a vystupoval na konečnej stanici a tak som bol od tohto údelu oslobodený. Dokonca mi šoféri dali výhodné sedenie, neodvážim sa povedať „kreslo", začo nepochybne si odo mňa zinkasovali nejaké peniažky naviac bez toho, aby ma to mrzelo.
Začnem banálnym prehlásením, že časy sa menia. Keď som pred vyše troma desaťročiami putoval po Ázii, niektorým štátom, ktoré sú dnes významnou turistickou destináciou, som sa musel vyhýbať, zatiaľ čo tie, ktoré sú dnes kvôli vojnovým udalostiam pre turistov nebezpečné, boli vtedy pohodovo prístupné.
Spoznávanie indického subkontinentu som začal, ako sa to často robí, v Indii, hoci najstaršie pamiatky na indickú, či jazykom vedcov protoindickú civilizáciu, ležia v záplavovej oblasti rieky Indus, teda na území dnešného Pakistanu.
Indiu som opúšťal autobusom a vlakom v smere do Pakistanu cez pohraničné indické mesto Amritsar. Noc som prespal na hornej prični vagóna. Vypadol mi dáždnik, aj som jeho pád v podvedomí počul, dokonca sa mi marilo,
Na púti z Lumbini, kde sa Budha narodil, do Kapilavastu, v paláci ktorého ako princ Siddharta, teda „Ten, ktorý dosiahol cieľ," strávil prvých 29 rokov svojho života, som musel uraziť peši dvadsaťpäť kilometrov.
S budhizmom som sa dostal do bezprostredného styku počas vyše ročného pobytu v Japonsku. Pre Japonsko zohral takú dôležitú úlohu ako židovsko-kresťanská tradícia u nás a teda kto sa chce dozvedieť viac o Japonsku, musí nevyhnutne nahliadnuť do budhistických zdrojov. Dokonca aj japonské manažérske metódy, ktoré sa veľkoplošne uplatňujú na celom svete i u nás, čerpajú z budhizmu. Pod týmto dojmom sa do môjho ázijského putovania dostala aj návšteva štyroch najposvätnejších miest budhizmu: Lumbini, kde sa Budha narodil, Bodh Gaya, kde dosiahol moment vnútorného poznania, osvietenia, Sarnath, kde prvýkrát kázal a Kushi Nagar, kde umrel.
S fajčením a varovaniami v súvislosti s ním som sa stretával od útleho veku, lebo môj otec bol dosť tuhý fajčiar, k veľkej nevôli matky, ktorá nás, deti, často varovala a to veľmi dôsledne. Jej argumenty sú všeobecne známe, nebudem opakovať.
