Štefan Vrátny
Úvaha nad augustom 1968
Dvadsiaty prvý august tisíc deväťsto šesťdesiatosem, keď Československu vyhlásil vojnu Sovietsky zväz, bol azda najkritickejší dátum nielen môjho života.
V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík: Inde v Európe, Ázia, Nepriateľská osoba, Britské ostrovy, Osudy, U nás na Slovensku, U susedov, USA, Kanada, Súkromné, Nezaradené
Dvadsiaty prvý august tisíc deväťsto šesťdesiatosem, keď Československu vyhlásil vojnu Sovietsky zväz, bol azda najkritickejší dátum nielen môjho života.
Keď si spomeniem na predprevratové časy, je to predovšetkým o turistike na našich horách. Na hrebeň Nízkych či Západných Tatier totalita nesiahala.
Zistenia z domovej prehliadky dokumentuje Záznam o prevedení úkonu ANALÝZA v akcii FILOZOF“, pre 1.odbor 4.oddelenie S-ŠtB, prevedené dňa 5.novembra 1981 od 10.00 do 11.30 hod.
Štátna bezpečnosť všetko dôkladne pripravila, aby domová prehliadka mohla prebehnúť bez akýchkoľvek rušivých momentov a hlavne bez vedomosti kohokoľvek, mimo osôb priamo zapletených do jej realizácie.
‚Spravodajsko-technický úkon STÚ ANALÝZA‘ v odbornej terminológii eštebákov znamenala domovú prehliadku, ktorá sa zvyčajne konala bez vedomia dotknutej osoby. Aj v mojich veciach, či doma, či v práci, sa silové zložky socialistického štátu prehrabávali a svoje zistenia vždy uzavreli konštatovaním, že sa našli nejaké zaujímavé veci, kde-tu aj uviedli čo, ale len tak, akoby mimochodom. Beriem to ako náznak, že nenašli nič, čo by pre nich predstavovalo niečo dôstojné ‚kontrarozviedneho‘ záujmu a len potrebovali nejaké zdôvodnenie pre vlastné ospravedlnenie služobnej horlivosti. Však čo len môžu nájsť v byte starého mládenca, čo dokonca ani porno neprechováva!
Už som spomínal, že si Štátna bezpečnosť zisťovala informácie o mne z rôznych zdrojov. Aj o tom, ako trávim Vianoce, ako to vyplýva zo záznamu o získavaní kandidáta tajnej spolupráce, spolu s dôkladným ideologickým zdôvodnením.
Veľa sa hovorí o odpočúvaní telefonických hovorov a o sledovaniach elektronickej korešpondencie, ktoré spôsobujú dokonca medzinárodné škandály a otravujú vzťahy štátov. V mojom spise vedenom komunistickou Štátnou bezpečnosťou sa mi zachovala časť, ktorá podrobne popisuje, ako sa robila prehliadka môjho pracovného stola pred vyše tridsiatimi rokmi. Nech si z toho zoberie každý, čo chce, pre mňa je to dôkaz, že časy sa menia, lebo teraz už vstúpili na scénu elektronické média, o ktorých sa nám v tej dobe ani nesnívalo, ale zároveň všetko zostáva po starom.
Podzemnou dráhou sme sa dostali na stanicu St. Clare v okrajových častiach, ktoré podľa Dávida, sa ešte stále považuje za Downtown Toronto. Dávid je mimochodom môj prvý kontakt, ktorý som získal po odchode z Československa tesne pred sovietskou inváziou z augusta 1968 a zostali sme v styku nepretržite do dnešných dní.
Ďalšia malá skúsenosť so všadeprítomnosťou chápadiel ŠtB, tentoraz ale z mojich poznámok, nie zo záznamov spisu ŠtB, lebo sa bavíme o období, keď síce už v Sovietskom zväze zúrila gorbačovská perestrojka, ale u nás sa žilo stále v duchu husákovskej normalizácie a spis z toho obdobia mi eštebáci tesne po nežnej stihli zničiť.
V rodine sme s nezamestnanosťou mali skúsenosti. Môj otec bol rebelantskej povahy a vedel si narobiť nepriateľov na politických postoch vo svojom bezprostrednom okolí a tak sa ocitol mnoho mesiacov medzi nezamestnanými, až rodinnú existenciu sa rozhodol riešiť nástupom do uránových baní v Příbrame v Stredných Čechách.
Toto je dokončenie rozprávania mojej sestry o živote našej rodiny z čias pred mojím narodením. Hádam sa hodí do popisu mojich skúseností so štátnou bezpečnosťou, lebo môj spis zabieha aj do tohto obdobia. Však platilo, že bdelosti a ostražitosti nikdy nie je dosť.
„Deň, kedy sme sa presťahovali do hájovne na samote, si pamätám veľmi presne. Teda jeho dátum, lebo sa zhoduje s mojimi druhými narodeninami, 18. decembra 1934. Samotné okolnosti, ktoré nás sprevádzali, mi už samozrejme unikli. Na to som bola príliš malá, aby som si všetko zapamätala."
Znovu som sa s Vincom stretával a na rozdiel od predchádzajúcich razov, sme si konečne obohatili našu diskusiu aj o úvahy, ktoré by už mohli zaujímať aj samotných eštebákov.
Vinca som spoznal v časoch, keď som nastupoval do prvej triedy základnej školy. Bol o generáciu starší a vnímal som ho predovšetkým ako kolegu sestry a v malom mestečku, kde som vyrastal, som ho nutne musel občas stretávať.
Moje pôsobenie v strojárskom podniku skončilo výpoveďou. Nebola za tým žiadna vyššia politika, ani manipulácia zo strany eštebákov, skôr by som povedal, že ich môj odchod zo zamestnania zaskočil, lebo som sa stal pre nich ešte menej čitateľný.
Na pracovisku sa preberala politika v rámci povinných týždňových desaťminútoviek, keď to bolo v duchu oficiálnej komunistickej propagandy a potom len tak, popri práci, v rámci užšieho pracovného kolektívu a vtedy odznelo všeličo.
Strojárenské veľtrhy v Brne boli udalosťou, pre ktorú kedysi žila celá Československá socialistická republika. Chodievali ta i školské výpravy, i ja som sa tak dostal do Brna ešte z gymnázia a veru bola to aj marketingová udalosť number one pre strojársky podnik, v ktorom som pracoval. Pokiaľ možno hovoriť o marketingu v socialistickom, centrálne plánovanom hospodárstve.
Mal som strýca, teda ani neviem, či mi bol strýc, len tak som ho oslovoval, lebo jeho manželka sa síce za slobodna hlásila k rovnakému priezvisku ako ja, ale bola nám veľmi vzdialená príbuzná a čo naše rodiny zblížilo bolo skôr lesnícke povolanie otca a strýca a potom ešte to, že sme sa, obidve rodiny, ocitli na Gemeri, ďaleko od miesta pôvodu. Však osudom lesníckych rodín bolo, že sa nimi po vojne šibovalo ako s armádou.
Každý sme nejaký, nie každému sa ujde zvýšenej pozornosti, či už verejnej, alebo prísne utajovanej, lebo byť stredom pozornosti nemusí vyplývať z toho, akí sme, čo robíme, ale skôr z okolností, v ktorých žijeme.
V mojom spise zbieranom komunistickou štátnou bezpečnosťou som veľakrát našiel postrehy, ktoré som nijako nedokázal zaradiť z hľadiska ochrany bezpečnosti štátu. Avšak sú tam a nedokážem ich len tak prehliadnuť, boli predsa súčasťou môjho života a hoci pre bulvár svojou obsažnosťou by sotva stačili, vyššie štátne záujmy ich nemohli odignorovať, aj keď z dôvodu mne neznámeho. Asi som ešte stále nepochopil, že žiadne úsilie pri ochrane pokojného spánku pracujúcich socialistickej vlasti nemôže byť vynaložené nazmar. A ako skvosty slovenského písomníctva z epochy radostného budovania reálneho socializmu nesmú upadnúť do zabudnutia.