Štefan Vrátny
Politika Pokus o pochopenie amerického videnia Európy
Spojené štáty sa dlho po založení v 1776. v európskej politike neangažovali.
V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík: Inde v Európe, Ázia, Nepriateľská osoba, Britské ostrovy, Osudy, U nás na Slovensku, U susedov, USA, Kanada, Súkromné, Nezaradené
Spojené štáty sa dlho po založení v 1776. v európskej politike neangažovali.
Krížom cez Spojené štáty, na dlhé vzdialenosti, som cestoval niekoľkokrát. Hneď prvý pobyt, to bolo v lete po skončení prvého ročníka na univerzite v Belfaste, keď sa u nás práve začínala tvrdá normalizácia,
Vypočul som si rozhlasovú reláciu na tému československej kinematografie. Dal som sa zviesť k nahliadnutiu z internetu jedného zo spomínaných filmov, Vrchní, prchni! Vraj starší český film, ešte z čias socializmu, ročník 1980, ak sa taký film dá označiť za starší. Pre mňa je to akoby včera. A hoci mi zrazu pripadá už trochu naivný, dobre som sa pobavil. Pripomenul mi časy, ktoré som prežíval v Československej socialistickej republike, aj keď nie vo funkcii falošného vrchného, ale falošného špióna, ale to je už iný príbeh.
Na záver prvého dňa v New Yorku som sa zviezol Metrom k Lincolnovmu centru. Povedal som si, že musím napísať esemesku známym doma, nech mi závidia, že som v Metropolitnej opere. Teda tým, o ktorých som usúdil, že im to nie je celkom jedno. Aj som do nej vošiel, esemesku zaslal, bez toho, aby som mal v úmysle ísť na nejaké predstavenie, ale keď som videl, že dávajú balet na hudbu Šostakoviča, som neodolal.
Z letiska potom letiskovým spojom na stanicu Jamaica, kde už začínalo riadne Metro. Musím si zapamätať, že na spiatočnej ceste treba mať po ruke päť dolárov, lebo toľko stojí dostať sa z Metra na letisko. V newyorskom Metre som sa nakoniec rozhodol pre týždenný lístok. Motivoval ma k tomu mladý turista, asi Francúz súdiac poľa prízvuku, ktorý už taký lístok mal v ruke.
Posledné ráno vo Washingtone som si privstal, aby som chytil čo najskorší autobusový spoj na Metro a keď som dochádzal na letisko som sa ponajprv ľutoval, že som si o hodinu dlhšie nepospal. Nakoniec sa ponáhľanie osvedčilo, lebo veľa času som prebehal od Air France, cez akési americké aerolínie, až skončil v správnom lietadle spoločnosti Delta. V starom stroji, ale tú hodinu letu do New Yorku statočne vydržal.
Z rána zase metrom do mesta. Moja prvá zastávka patrila Fordovmu divadlu, ktoré je teraz národnou kultúrnou pamiatkou známou tým, že v nej zavraždili amerického prezidenta Lincolna. Najprv som ale mal výstup s pracovníkom podzemnej dráhy, lebo automat mi zobral peniaze a riadne ich aj premietol na monitore, len očakávaný lístok nie a nie vypadnúť.
Zobudil som sa do krásneho slnečného rána so vzduchom občerstveným po nočnom daždi. Hneď z rána som mal šťastie. Na autobusovej zastávke som videl postávať ľudí, čo som bral ako znak, že autobus každú chvíľu príde.
Príchod do Washingtonu začal nepríjemnosťou. Pristál som na letisku Dulles Airport a bývanie som si objednal na ceste z letiska do mesta. V skutočnosti bývanie bolo na ceste do mesta, ale od iného letiska z druhej strany mesta, takže budem musieť v deň odchodu znovu prejsť celé mesto a ešte kusisko zaň, kým sa dostanem k správnemu letisku. Ešte že mi lietadlo odlieta pred obedom a že sa po raňajkách nebudem musieť ponáhľať.
Do New Jersey som sa dostal prvýkrát v lete roku 1969 ako študent zo severoírskej Queen's University v Belfaste cez študentskú organizáciu. Pracoval som čašník a zarezával do realít amerického spôsobu života.
Najdôležitejšiu tému týkajúcej sa mojej návštevy v Texase nastolila hostiteľka Barbara, keď sa ma na úvod môjho pobytu v texaskom Houstone opýtala na moje nejaké predstavy, ako chcem vyplniť čas.
Moja návšteva v klube texaských rotariánov v Houstone mala svoje dozvuky. Barbara, moja hostiteľka, mi po návrate domov hneď aj zvestovala. „Tento víkend máme Memorial Day, deň spomienky na našich vojakov padlých vo vojnách. Mám pre teba v sobotu od rána program a potrebujem aj tvoju pomoc."
Hostiteľka Barbara ráno zobrala mňa a priateľku Delores na stretnutie Rotary klubu. Z domu sme odchádzali o siedmej, lebo už o pol ôsmej sa stretnutie začalo. Ubezpečovala ma, že môžem prísť oblečený bežne, ako som doteraz býval, pretože tam budú rôzni ľudia, takí na ceste do práce a teda v obleku s kravatou, ale aj takí, čo pracujú z domu alebo sú už na dôchodku, a takým na oblečení nezáleží.
Pre mňa najúžasnejšia časť New Yorku je Central Park, 315 hektárov úzkostlivo chránenej zelene v strede veľkomesta plného na hranici šialenosti aktívnych developerov, akých začíname poznávať aj u nás.
Kým som sa dostal k hrobu Michala Stranka, Rusína z Jarabiny pri Starej Ľubovni, som volil prepochodovať celý Washingtonský Mall, plný pamätníkov americkej histórie. Pri pomníku Martina Luthera Kinga ma zastavil starší fúzkatý útly chlapík v uniforme seniora skauta a začal mi čosi vysvetľovať o známom bojovníkovi za práva Afroameričanov.
Na ceste výťahom z desiateho poschodia hotela po recepciu som sa spoznal so Slovenkou sprevádzajúcou svoju dcérku. Dievčina bola na študentskom pobyte kdesi vo Vermonte, kde si ju bola mamička vyzdvihnúť, na ceste domov sa zastavili v New Yorku a práve boli ešte na ceste do Washingtonu.
Prístavná časť Toronta na jazere Ontário zvanej Harbourfront je pekne upravená aj pre pešie prechádzky. Len v chladnom, hoci slnečnom počasí, nás tam veľa nebolo. Okrem toho bola sobota a ľudia sa dopoludnia na prechádzky neponáhľali.
Po raňajkách som sa s Evičkou, mojou hostiteľkou vo Vancouveri, a jej priateľmi vybral na chystaný výlet do revíru bohatého na lososov. Keď som sa ponúkol, že budem zdieľať výdavky na benzín a kto vie čo ešte, dozvedel som sa.
Vo Vancouveri na letisko si ma prišla vyzdvihnúť Evička. Vlastne kvôli nej som sa vybral až tak ďaleko. Spoznali sme sa ešte v Košiciach, keď si založila vlastnú prekladateľskú agentúru, pre ktorú som tiež chvíľu robil. Potom sa rozhodla pre Kanadu. Nastúpili sme do Landroveru BMW a smerovali do mesta.
Prežíval som krásne októbrové babie leto, ako vystrihnuté z obrázka. Bolo iba neskoré popoludnie, a mal som času, aby som šiel do svojho bydliska v kanadskom Vancouveri okľukami. Najprv po niekoľkých uliciach a potom k pobrežiu a oblúkom mojim smerom.