Rozlúčka s mamou I

Autor: Štefan Vrátny | 2.1.2011 o 11:13 | (upravené 2.5.2011 o 5:37) Karma článku: 13,51 | Prečítané:  2166x

Bol to mamin posledný deň na záhradke. A nielen v tom roku, ale vôbec. Trošku sa aj snažila čo to urobiť, ale choroba jej nedovoľovala, aby bola taká čulá, na akú som si ju v tomto prostredí pamätal. Iba sedela na debničke, do ktorej si ukladala semiačka a veci, ktoré sa jej nechcelo vždy nosievať z domu, ako dobrá hospodárka sa pozorne dívala okolo seba a mne len zadávala pokyny, čo ešte treba urobiť, aby záhradka bola správne zazimená.

Všetko už bolo porýľované, cesnak, cibuľa a všetko ostatné, čo patrilo do zeme ešte v jeseni, už tam aj bolo, dobre som zabalil náčinie, ktoré sa nám domov nosiť nechcelo, len aby cez zimu nenamoklo a nezačalo hniť, veľké sudy na vodu som obrátil hore dnom, aby neboli cez zimu zbytočne namáhané a vydržali nám tak jednu-dve sezóny naviac, a samozrejme som do nich nakládol najprv ďalšie veci, ktoré tiež mali na záhrade prezimovať. Potom som si na chvíľu prisadol, nechali sme plynúť uvoľnenú konverzáciu o ničom a zraky sa nám kĺzali po tých dvoch ároch, čo mame tak prirástli k srdcu a mne v tom momente kvôli nej tiež. Ešte som zopárkrát vstal popraviť palice opreté o plot, pripravené na to, aby podporili fazuľu, ktorú som v duchu už umiestňoval popri plote na budúcu jar, i kôpku s kompostom som kde-tu upravil, i posledné inštrukcie som si vypočul o tom, kde mám čo na jar vysadiť, aby som nedajbože nedal niečo tam, kde už aj tohto roku vyrastalo a tak si vo vysilenej pôde neznehodnotil prácu.

„Tento rad jahôd bol presadený v tomto roku a tie dva rady z druhej strany tiež. To si pamätaj. Však si to sám robil. Tie ti na budúci rok pekne zarodia a na ten ďalší tiež. Len ich rýľuj a na jeseň pohnoj," vravela a len tak, skutočne iba náznakom, zdvihla ruku smerom o ktorom hovorila.

„Tie stredné riadky však budeš musieť povyhadzovať koncom leta. Neľutuj ich, lebo ďalší rok by ti nepriniesli nijakú radosť. Poriadne ten pás zeme pohnoj a nasaď nové priesady. Alebo urobíš ešte lepšie, keď tam nasadíš niečo úplne iné a jahody nasadíš do odpočinutej pôdy."

Zdôrazňovala mi to už niekoľkokrát predtým, ale som ju nechal. Aj tak sme necítili, že by sme si mali povedať niečo dôležitejšie, ba vlastne dôležité v tom momente bolo hocičo, čo sme si povedali, lebo obaja sme cítili, že je to jeden z našich posledných rozhovorov. A tak náš veľmi dôležitý rozhovor o ničom len pomaly plynul, ako pomaly plynula jeseň v tom roku a ako pomaly ubiehali posledné dni života mojej matky. Potom sme ešte posedeli, kde-tu pohovorili a potom zase mlčali a keďže sa už začalo stmievať, pobalili sme posledné veci, zobrali posledné zbytky úrody a pobrali sa k autobusu.

Mama sa o mňa opierala, v ten deň sme si toho na odnesenie domov veľa nenechali, lebo sme vedeli, že potrebujem voľnú ruku, aby som jej prípadne pomohol a zase sme nechali plynúť ten náš veľmi dôležitý rozhovor o ničom. Ešte stihla dať kvetinky pod kríž na konci dediny, kvetiny, čo sama dopestovala a vo voľnej ruke niesla, a potom už iba čakajúc na zastávke sme kde-tu prehodili slovo.

Díval som sa na ňu a cítil som, že sa jej v hlave zbierala otázka, ktorú v tom momente považovala za prvoradú.

„No som veľmi zvedavá, či teraz, keď už od vás odídem, vám budem chýbať," povedala pomaly a videl som, ako po mne opatrne zboku pozrela, aby videla, ako sa zatvárim.

Ťažko mi bolo v tom momente hľadať slová a odpoveď mi trvala niekoľko okamihov dlhšie, než jej trvala voľba správnych slov na otázku.

„Nuž dietky už máš odrastené, vychovala si ich dobre, už sa o seba postarajú," povedal som, bolo mi z mojej odpovede smiešne a cítil som, že jej tiež. Hovoriť o dietkach v súvislosti so štyrmi ľuďmi, teda jej deťmi, z ktorých ja ako najmladší, som sa blížil k štyridsiatke, bolo predsa len trochu komické. A mama to aj tak zobrala. Ale to som sa rozhodol zobrať vec vážnejšie.

„Na svete žije spústa ľudí a spústa ich denno-denne odchádza. A nie je možné, aby sme na každého z nich pamätali. Aj tvoj odchod, mama, si málokto všimne. Len mne po tebe zostane veľká medzera."

Lepšie som svoje pocity vyjadriť nevedel a z toho stisku ruky som vycítil, že sa jej moja odpoveď páčila. Však tú ‚medzeru' som zdôraznil, ale aj tak som vedel, a vedela to aj mama, že moje pocity vyjadrovala veľmi neúplne.

 "Lebo vieš, mama moja zlatá, ja ťa mám veľmi rád, aj keď som ti to možno nie vždy dokázal dať najavo. Ešte keby bolo možné spočítať to, čo zostáva tebe a mne a rozdeliť to medzi nás pekne napoly," dodal som na potvrdenie mojich predchádzajúcich slov, aj keď viem, že sama by čo len pomyslenie na také riešenie nikdy nepripustila. 

Viac sme sa už do príchodu autobusu nerozprávali. A mne veru tá medzera ani po toľkých rokoch od môjho boku nevymizla.

 

Súvisiaci článok:

http://vratny.blog.sme.sk/c/252929/Rozlucka-s-mamou-II.html

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Počet pohotovostí má klesnúť na polovicu

Ministerstvo zdravotníctva chce pohotovosti presunúť najmä do nemocníc, kde majú byť prepojené s urgentnými príjmami.

KOMENTÁRE

Aká môže byť cena za rušenie pohotovostí

Z reality sa nedá odmyslieť ani zneužívanie pohotovostí.


Už ste čítali?